Wildspitze & Similaun – Otztal po druhýkrát

P1000251

          Na jar 2014 sme sa už tradične rozhodli ísť niekam ďalej, ako len do Tatier. Po minuloročnom úspešnom zdolaní Weisskugelu sme si zaumienili navštíviť aj dve ďaľšie hory – druhý najvyšší vrch rakúska Wildspitze s výškou 3774 metrov a neďaleký Similaun vysoký “len” 3606 metrov. Nami myslím trojicu Ďuro, Rumo a ja, najväčší to horskí draci!  🙂  “Expedícia” mala mať identický východzí bod – dedinka Vent. Odtiaľ nás trasa zavedie hore na koniec zjazdovky a ďalej na Breslauer hütte. Cez sedlo nad chatou na hrebeň a ďalej po ľadovci po sedlo pod samotným Wildspitze.

P1000061

          Po nachystaní všetkých pakšametlov na 4 dni sme sa pustili hore upravenou zjazdovkou, vravíme si, že divočiny si ešte užijeme dosť. Asi v polovici svahu začalo mocne fúkať, sneh sa nám dostal úplne všade. Na Breslauer hütte (2884m) dochádzame podvečer po asi dvoch hodinách šlapania od parkoviska. Winterraum je otvorený, celkom slušne vybavený, nie sme tam ale úplne sami. Plán na zajtra je jasný, vstávame o šiestej a po ľahkej večeri si líhame do spacákov. V noci sa vietor nápadne zosiluje, miestami sa obávame o strechu nad nami a trochu aj o lyže, ktoré sme nechali stáť opreté zvonku chaty. Vietor sa časom mení minimálne na orkán, prekračuje všetky doteraz zaznamenané hodnoty na Beaufortovej stupnici a my sa začíname vážne obávať o náš zajtrajší plán. Nadránom síce vietor trochu utíchol, ale aj tak fúčí viac ako sa patrí. Počasie je ale krásne, všetky oblaky odfúklo nevedno kam, balíme sa teda a vyrážame smer Wildspitze. Skoro zrána bol vietor naozaj nepríjemný, ako ale deň postupoval, vietor pomaly utíchol a pred obedom už bolo slnečné bezvetrie. Nad chatou stúpame pomaly do sedla  Mitterkarjoch, v závere ktorého je ľahší zaistený úsek. Ferratu som teda ešte s lyžami na chrbte nešiel, nakoniec je to ale celkom v pohode. Snažím sa vytraverzovať pod sedlom čo najvyššie ako sa dá, Rumo s Ďurom už dlhšie šlapú na pešo. Ja sa snažím vyjsť čo najvyššie hlavne preto, že nerád nosím príliš ťažké batohy, a keďže najťažší batoh mám skoro vždy ja, a k tomu ešte zo všetkých najťažšie lyže , vždy ich chcem dať na chrbát čo najneskôr ako sa len dá. Keď je už sklon ale príliš extrémny na šľapanie cikcakovaním na najvyššom stupni, idú teda lyže nakoniec aj u mňa hore na batoh, mačky dole na nohy a s takýmto luxusným závažím si stúpam elegantne ďalej.  Ferrata do Mitterkarjochu je ľahká, maximálne stupeň B, s nákladom je to ale trochu iná káva ako v lete v teniskách. Zanedlho sme všetci hore, ako sa prehupneme cez sedlo, vidíme ako a dlani celý ľadovec po ktorom stúpajú stroskotaní skialpinisti od konečnej sedačky smerom do sedla pod Wildspitze. Idú pekne za sebou ako kačičky, starí aj mladí vedno, ženy, deti, starci. 🙂 Nám ostáva to ešte trochu traverznúť smerom do sedla, kde je normálne že nátresk, pomaly si ani nieje kde zložiť lyže. Na vrcholovom hrebienku sa tvorí menšia zápcha, človek musí chvíľku postáť v rade, kým sa dostane na samotný vrchol. Hrebienok je exponovaný, nedá sa tade ísť na lyžiach, všetci to idú pešo. V tej tlačenici hore zavadzia toľko Rakúšanov, že je normálne problém si spraviť peknú vrcholovku.

 P1000166

           Po obligátnom fotení pokračujeme v našom okruhu zčasti kopírujúci Venter Schirunde. Nejakou cestou sa chceme dostať na Vernagt Hütte (2775m), kde plánujeme druhú noc. Ideme smerom na Mitterkarjoch odkiaľ sme prišli, ideme ale ešte trošku ďalej, obídeme Hintere Brochkogel, a za ním cez Brochkogeljoch sa spustíme po ľadovci Kleine Vernagtferner dolu do doliny. Ideme ale príliš naľavo popod Schwarzkögele a netušiac, že míňame našu chatu sa spušťame až príliš dole do doliny. Keď podľa GPS zistíme svoj omyl vo výške niečo okolo 2400 metrov, musíme tých zbytočne stratených skoro tristo výškových metrov znova nastúpať. Už sa síce zvečerieva, teplota je ale stále brutálna, slnko pečie nemilosrdne a my sa na zúfalo preplnenej chate snažíme vybaviť si nejaký nocľah. Chata je tak plná z dôvodu, že je asi jediná plne otvorená v celom okolí. Breslauer hütte, kde sme spali prvú noc bola zatvorená, Hochjoch hospic je taktiež zatvorený, a takisto aj Martin Busch Hütte mala byť ešte zatvorená. Vernagt hütte je ale otvorená a náležite preplnená. Bohvie z akého dôvodu sú ostatné chaty zatvorené, keďže záujem zo strany ľudí by bol evidentne enormný. Nie je to ale jediná vec ktorá je v rakúsku proti záujmom väčšiny ľudí, tak sa nad tým príliš nepozastavujeme.  Rátali sme s winterraumom a winterraum sme aj dostali. Na rozdiel od vačšiny takýchto raumou bol tento raum úplne oddelený od hlavnej chaty, bol vzdialený asi 50 metrov a vnútri bol úplne ľadový, keďže sa tam úplne žiadne teplo z vykúrenej chaty nemalo ako dostať. Ja som mal svoj overený pérový spacák, čiže mňa sa zima v noci vôbec netýkala, Rumo s Ďurom ale so staršími trojsezónnymi spacákmi z tej zimy veľmi nadšení neboli. Zašlo slnko, vyšiel mesiac a teplota razom padla pod nulu. Noc bola jasná, hviezd viac ako v Petržalke, v bezvetrí sa ale nejednalo o žiadnu drámu ako moji kolegovia prorokovali. Ráno sme sa zobudili do ešte krajšieho dňa ako včera, aj keď úplne čistá obloha už asi nemôže byť veľmi čistejšia. Ranná klasika s vločkami, zbalenie báglov a ide sa smer Mittlere Guslarspitze (3128m). Chvíľu sme ešte zvažovali dostať sa na Hochjoch hospic oblúkom po vrstevnici okolo skupiny Guslarspitze, podľa mapy sa oblasť vola Schafleger, nakoniec sa ale zhodneme, že jedno sedlo navyše nás nezabije. Nevieme aká by bola tá cesta cez Schafleger, či by na nej bol dostatok snehu, a hlavne stráviť po dňa naklonený prevažne na jednu stranu nie je veľmi príjemné. Stúpame teda voľným tempom do sedla medzi jednotlivými Guslarspitzami, vrcholovú prémiu a plný počet bodov získavam klasicky ja. Už od Breslauer hütte suveréne vediem vrchársku súťaž a z bodkovaného dresu ma len tak hocikto nevyzlečie. Čo sa zas ale lyžiarskych skills týka, tam je favoritom Ďuro, ktorý je mimochodom držiteľom nejakého levelu lyžiarskeho inštruktorstva. Dole je teda vždy prvý on, bez ohľadu na váhu batoha, typ snehu či množstva nastúpaných metrov. Zachvíľu sa ocitáme na dobre známej chate Hochjoch hospic (2412m). Je úplne opustená, nikde ani nohy, tak dávame tyčinku a za chvíľu už traverzujeme strmým svahom priamo naproti hospicu.  Stúpame smer Saykogel (3355m), respektíve do sedla vedľa neho, z ktorého sa potom chceme spustiť priamo dole na Martin Busch hütte (2501m).  Čas už celkom pokročil keď sa ocitáme na vrchole dnes už druhého sedla, sneh okolo je asi najhorší aký môže byť. Na rozmočenom ťažkom snehu sa akurát vytvára nepríjemná večerná krusta. K tomu treba prirátať únavu z celého dňa, naše elegantné 20 kilové závažia a o zábavu máme postarané. Cieľom je hlavne zísť dole so všetkými kosťami vcelku. Ďuro je dole klasicky prvý, ja sa dovalím na záver, celý biely od asi dvoch pádov, keď už nohy nevládali udržať váhu batohu a spavil som pekné salto vpred. Raz som musel jednu lyžu dokonca vykopávať lopatkou, tak hlboko ostalo po vypnutí viazania a chvíle nekontrolovaného poletu smerom vpred. Na chate je zasa veselo, stretávame tam partiu českých lyžiarov a snoubordistov (!) so snežnicami.  Oni už majú po výlete a zajtra sa spúšťajú len dole do Ventu. My sa tam zajtra plánujeme spustiť tiež, ale predtým ešte chceme vybehnúť na ikonickú horu Similaun (3606m), ktorá má byť druhým highlightom nášho tripu.

P1000288

Ďalší deň pokračuje parádne dobré počasie, obloha je úplne vymetená. Neveští to nič iné ako to, že my naozaj budeme musieť ísť na ten Similaun. Hora je to krásna, pyramídového tvaru, relatívne ľahko dostupná po ľadovci zo severnej strany.  Stúpame údolím v ktorom našli Ötziho, odbočku priamo k miestu nálezu (Ötzi Fundstelle) nechávame tak a pokračujeme ďalej po relatívne celkom dobre zachovaných stopách. Nad údolím sa severná stena stáva čoraz viac príkrou, až nás to prinúti založiť haršajsne a s ichpomocou sa dostať na vrcholový hrebienok medzi Malým Similaunom (3365m)  a hlavným vrcholom (3606m).  Na vrchole stojí klasický masívny železný kríž, po obligátnom fotení a nadchýnaní sa nad brutánym počasím zhadujeme pásy a vyberáme sa vyrezať krásne oblúky do väčšinou panenského snehu. Rumo dokonca natáča krátke video, aby sa tento pamätný deň zachoval aj pre budúce generácie. Vyslovene pomalým schádzaním Similaunského ľadovca a vychutnávaním si dokonalého prašanu “zabíjame” vyše dve hodiny. Práve kvôli takto “zabitému” času považujem skialpinizmus za jeden z najkrajších športov vôbec. Dole na Martin Busch balíme veci, čo sme tam nechali pred výstupom na odľahčenie, keď tu zrazu počujeme prichádzať vrtuľník. Otvára sa sezóna a zasobovací vrtuľník sa ešte párkrát otočí, kým si zbalíme všetky svoje haraburdy. Zjazd údolím Niedertal je klasicky trochu nudný, tak je to ale väčšinou, keď sa človek vracia s vrcholov hôr vysoko nad údoliami. Ötztal u mňa po druhý krát rozhodne nesklamal, tento trip do bodky splnil pôvodný plán, k plánovanému Wildspitze a Similaunu sme pridali ešte dva menšie vrcholy, alebo teda sedlá pod Saykogelom a Mittlere Guslarspitze.

 

Leave a Reply