Weisskügel 3738 m. – jarný výjazd do Ötztalských Álp


            Weisskügel je s výškou 3738 m tretia najvyššia hora Rakúska.  Leží na talianskych hraniciach, kde ho volajú Palla Bianca, čo je preklade Biela guľa. Dá sa na neho dostať z viacerých údolí. Z údolia Langtaufers, Matschertal, Schnallstal, alebo od rakúskeho Ventu po ľadovci Hintereisferner. Z každej strany je ako podporný bod výstupu turistická chata. Aj keď je najľahší výstup práve z talianskej strany z doliny Schnallstal, my sme si zvolili obtiažnejšiu variantu z rakúskej strany z dedinky Vent. Posádka čítala troch odhodlaných ľudí - šoféroval Ďuri, Rumo a ja sme tvorili zvyšok partie. Dá sa povedať, že z Rumovej a z Ďuriho strany to bol v podstate reparát, keď sa minulý rok museli odtiaľto vrátiť bez vrcholu. Hlavne kvôli tomu, že boli napešo a tiež aj príliš naťažko. Ľadovec Hintereisferner je veľmi dlhý, bez lyží či aspoň bez snežníc to fakt musela byť morda. Tento rok sme ale vyrazili s lyžami, s tým že neúspech vôbec neprichádzal do úvahy. Plán bol celkom jednoduchý, za predĺžený víkend sa dopraviť do Ventu, ešte ten večer vybehnúť na chatu Hochjoch Hospitz vo výške 2413 m. Bola skorá jar, chata bola ešte zatvorená, čakali sme teda len studený winterraum. Cesta z Bratislavy ubehla celkom v pohode, navečer sme sa dovalili do Ventu, zaparkovali čo najbližšie východziemu bodu našej túry. Bolo už dosť neskoro, pripravili sme sa teda na čiastočne nočný výstup. Snehu bolo ešte celkom dosť, vhľadom na veľmi teplé počasie sme sa obávali práve toho, aby sme zo začiatku ešte nemuseli lyže nosiť. Ako sme tak išli hore, cestička sa začala nebezpečne zužovať, keďže už ale bola tma, tak sme dole nič takého strašného nevideli. Tú roklinu, ktorá tam bola sme si mohli naplno vychutnať až na ceste naspať. Tesne pred chatou sa mi ešte stala jedna dosť podivná vec, a síce že som zlomil jednu haršajsňu. Zlomil som ju doslova napoly. Ako som prekračoval trsy trávy(!) a kamene, nejak som sa v tme zle postavil na jednu skalu, celou váhou len na jednu stranu mačky a tá zrazu rupla. Vydržala ľadové platne Elbrusu, ale trávnatý rakúsky svah už bol na ňu asi priveľa.  No čo už, nejak to budem musieť zvládnuť len s jednou "omačkovanou" nohou, dúfam že hore nebudú šialené ľady.

P1030467

            Na chate sme neboli sami, bolo tam celkom slušná obsadenosť. Nevedeli sme kto všetko ide s nami hore na Weiskugel a kto inam, ale ani nás to nejak extra nezaujímalo.  Zbalili sme si bágle naráno, chvíľu sme debatili o tom, či nám naozaj treba lavínovú kompletku, nakoniec sme to zobrali, keďže sa to patrí. Po cestovinovej večeri sme si ľahli s budíkmi nastavenými na 6:00.

08-P1100991

           Z chaty sme vyrážali klasicky ako poslední niečo po siedmej. Počasie bolo obstojné, bolo pod mrakom a ľahký opar, aj keď sľúbené bolo slnko. Ľudia z chaty sa rozpŕchli na všetky štyri možné strany. Niektorí išli naším smerom na Hintereisferner a Weisskugel, iný krížom cez kopec na Vernagt hütte, iní krížom cez iný kopec na druhú stranu na Martin Busch hütte, a pár ľudí aj valilo dole do Ventu. Zrána sme teda sledovali stopy vedúce hore údolím, po nejakých dvoch hodinkách sa začalo ukazovať aj sľúbené slnko. Ako sme prišli na ľadovec, naviazali sme sa na lano, aj keď cesta bola prešlapaná a trhliny nebolo vidno vôbec. Údolie ľadovca Hintereisferner je dlhé a myslím tým, že je naozaj dlhé. Cesta ide širokým oblúkom a náš cieľ Weisskugel ešte stále nevidno, je schovaný za nižšími horami napravo od nás.  Ako tak ideme po ľadovcovom plató, v hornej časti údolia stretáme skupinku asi troch skialpinistov, ktorí sú už na ceste naspať. Boli hore a boli nadšení, aj keď jeden z nich, asi ich vodca nám vraví, že takto neskoro nám neodporúča ísť hore, aj keď boli "iba" tri hodiny. Krátkym pohľadom na moje staršie viazanie Silvretta Pure a relatívne tažké lyžiarky Salomon asi zhodnotí našu výkonnosť, a znova vraví že nech ideme radšej nabudúce a nech vyrazíme o dosť skorej.  Týmto sa rozhodne nedáme odradiť. Rakúšan nás evidentne podcenil, nevedel totiž akí sme draci! Počasie je úplne dokonalé, nikde ani mráčika, so silami sme na tom úplne v pohode, tak si jeho rady neberieme moc k srdcu. Iný názor má ale Rumo, ktorý sa na konci lana neustále sťažuje na fungl nové lyžiarky. Že ho strašne tlačia, a že to dnes kvôli nim asi nedá.  Nuž necháme ho ísť dole s milými Rakúšanmi a my pokračujeme vo dvojici nahor. Šlapeme hore už v skoro večernom slnku, pod jednou skalnou vežou nechávame batohy, a o dosť odľahčení ideme v zrýchlenom móde nahor.

P1030540

Prechádzame traverzom celkom strmé sedlo, ďalej po skoro rovnom úseku nás čaká záverečný strmý výšvih, ktorý sa nedá ísť inak ako celý cikcakovo. Večer sa už nezadržateľne blíži, keď dochádzame na vrchol Bielej gule. Lyže nechávame na obvyklom mieste, kde asi všetci, a ďalej postupujeme na pešo. Vrcholový hrebienok je celkom "scary", podobný hrebienok je na Triglave zaistený oceľovým lanom. Vrcholový kríž tu má aj takú malú dizajnovú špecialitu v podobe nejakého oranžového plameňa alebo čoho,  netuším čo tým chcel básnik povedať, ale nie je to teda iba obyčajný oceľový stĺp. Po pár fotkách a jednom dlhšom telefonáte sa hotujeme na zjazd. Slnko nám pekne "pripravilo" sneh, hore okolo vrcholu sa to ešte dalo, ale nižšie pod sedlom to už bola typická jarná brečka, teda žiadna sláva. Ako sme opatrne schádzali dlhým ľadovcom, v nižších častiach sa už na snehu pomaly tvorila ľadová krusta, keďže oblasť už bola dlhšie v tieni. Zato vizuálne bol tento podvečerný zjazd úplne úžasný. Dlhé tiene vytvárali na lesklom firne zaujímavé obrazce, ktoré ma neustále nútili vyťahovať foťák. Podmienky na lyžovanie už boli ale vyslovene nebezpečné, veľa mäkkého snehu prekrytého tenučkou krustou, človek si koledoval zlomenú nohu. Na náš Hospic sa vraciame už skoro potme, perfektne využitý to deň. 🙂

P1030640

           Na chate keď vo svetle vidíme Rumove otlaky, musíme uznať, že je vôbec zázrak, že s takým niečím vôbec vyšiel tak vysoko. Takéto luxusné otlaky som ešte nevidel! Voči lyžiarkam bola vyvodená náležitá zodpovednosť, bola to Rumova prvá a posledná túra s nimi. Večer si s Ďurom líhame do spacákov s pocitom dobre vykonanej práce, nieje to však pocit ktorý by s nami zdielal chudák Rumo. Nuž, bude sa sem ešte musieť vybrať, keďže ani tento druhý reparát nespravil. Je pravda že nie úplne vlastnou vinou, tak hádam na tretí krát bude niekedy na Weisskugeli úspešný.

           Ráno nás víta jarný výpek, ako sa na koniec apríla patrí. Nemáme veľké očakávania od cesty dole, ale že to bude až také martýrium sme naozaj nečakali. Sneh nám doslova mizol pod nohami, miestami boli náveje hlboké vyše metra, inde sme išli po skalách a tráve. Cesta dole nám trvala výše troch hodín, bolo to neustále prepadávanie sa do mokrého snehu, miestami na hranici celkom hlbokej rokliny. Vytúžené parkovisko sme vítali ako našu spásu. Obligátna pizza v Soldene prekladaná perfektným pivom bola super bodka za naším tripom.

P1030442

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *