Tadžikistan – Pamir highway 2013

_DSC5525

   Tadžikistan a Pamír nepatria práve medzi vychytené turistické destinácie, nenachádzajú sa  dokonca ani v ponuke jednej známej  cestovnej agentúry, ktorá robieva výlety i do menej navštevovaných končín. A predsa je to oblasť, ktorej sa na svete vyrovná len veľmi málo miest, čo do krásy, odľahlosti a hlavne divokosti. Pamír v jazyku farsi znamená strecha sveta , “pa-mi-ihr”. Pamir Highway, po rusky nazývaná aj Pamírsky trakt, je vysokohorská cesta, časť bývalej Hodvábnej cesty, ktorá sa tiahne viacerými štátmi pretínajúc horský masív Pamíru. Existuje uz celé tisícročia, je to v podstate jediná schodná cesta cez nehostinnú Pamírsku náhornú plošinu. Za začiatok Pamir Highway sa považujú viaceré miesta. Je to napríklad Mazari Šaríf v Afganistane, Termiz v Uzbekistane, Dušanbe  alebo Chorog v Tadžikistane.  Za jej koniec  sa vždy ráta starobylé mesto Oš v Kirgizsku. Od mesta Chorog  vedia celá cesta z väčšej časti po Pamírskej náhornej plošine s výškou okolo 4 000 m. n. m, najvyšší bod za mestom Murgab dosahuje vyšku 4 655 m. n. m, čo z nej robí po Karakoram Highway v Pakistane druhú najvyššie položenú medzinárodnú cestu sveta. Jedinými vyznamnými zastávkami sú Chorog na začiatku, Aličur a Murgab v strede a Karakul na konci. Vzdialenosti sú Chorog – Murgab 311 km, Murgab – Oš 417 km. Teploty na trase kolíšu ročne medzi   +35 °C a -40 °C. Tento teplotný rozsah rozhodne neprispieva k dobrému stavu cesty. Na niektorých úsekoch je veľa ráz doslova odnesená vodou, zosuvom pôdy či lavínou._DSC2956x

            Naša malá cestovateľská skupinka vznikla úplne náhodne. Pôvodne sme sa vybrali na cestu dvaja, ja s priateľkou Zuzkou. Úplnou náhodou sme sa stretli s jedným podobne naladeným párom z Čiech, ktorí mali skoro úplne identický plán cesty. Stretli sme sa, a teraz úplne vážne, doslova v rade na pasovú kontrolu. Počuli našu Slovenčinu, stáli v rade o pár miest dozadu, iba sme náhle začuli „hele, pred náma jsou tad nejací Slováci!“ ozvali sa a odvtedy sme absolvovali cestu spoločne. V takejto zostave sme absolvovali takmer celú Pamir Highway z Dušanbe v Tadžiskitane, až po Oš v Kirgizsku. Dá sa povedať, že vlastne v celom Tadžikistane neexistuje oficiálna medzimestská autobusová doprava. Preprava sa rieši malými mikrobusmi nazývanými maršrutky, prípadne prenájmom auta. Vzhľadom na stav ciest je džíp často tá správnejšia voľba. Keďže ich nie je veľa a cesty sú v katastrofálnom stave, prenájom auta nie je práve najlacnejšou záležitosťou. Preto je najvhodnejšie presúvať sa v štvorici. V dvojici človek stráca flexibilitu a hlavne čas, keďže sa o auto musí deliť buď s inými turistami, alebo s domácimi.  Už v hoteli v Dušanbe, kde sme po prílete strávili prvé tri dni nás na recepcii po rusky varovali „Dávajte dobrý pozor, hlavná cesta do Pamíru priamo na východ je teraz dosť nebezpečná pretože cesta je po tejto zime naozaj veľmi zlá. Ak sa bude dať, vyberte si radšej južnú variantu, ktorá je síce trochu dlhšia ale cesta je v oveľa lepšom stave. A uistite sa že si najmete dobrého a hlavne spoľahlivého vodiča“. Takéto varovania asi dávajú všetkým turistom, pomyslel som si. Pochybujem, že by sme boli práve my výnimka. Aj keď nakoniec, každá rada sa hodí.

        V Tadžikistane je Pamir Highway veľmi známa, cudzinci ju absolvujú z južnej, tadžickej, prípadne zo severnej, kirgizskej strany. V Dušanbe nie je problém zohnať auto na cestu do Chorogu, prípadne ešte ďalej. Pri každej výpadovke z mesta sú takzvané jeep-standy, miesta, kde vodiči džípov čakajú na cestujúcich. Akonáhle sa objaví západný turista, ceny zrazu stúpnu a človek neznalý veci, sa môže veľmi rýchlo nechať oklamať. Preto je dobré zistiť si reálne ceny, za ktoré sa vozia miestni a tieto ceny aj pri vyjednávaní žiadať. Keďže sme boli štyria, celkom rýchlo sme našli svoj džíp a po zjednaní ceny sme vyrazili smer Chorog.  Podľa sprievodcu sme vedeli, že cesta  by mala trvať okolo 15 – 17 hodín a že veľa ľudí ju absolvuje s jedným prenocovaním približne v jej dvoch tretinách.  Náš vodič, ktorého sme ešte v Dušanbe začali kvôli podobe s hercom Davidom Craigom prezývať James Bond, sa ako Agent 007 prejavil aj za volantom. Neustále sa rútil po cestách necestách rýchlosťou, ktorá viac pripomínala závod rally než zodpovedný a bezpečný prevoz turistov.  Nie som  prehnane opatrný človek, ale keď náš džíp letel šialenou rýchlosťou  ponad vysoké priepasti, na dne ktorých hučala rozbúrená rieka Panž, naozaj som chcel niekedy vystúpiť. Najhoršie to ale bolo, keď padla tma.  Všetci sme dúfali, že sa jazda aspoň trochu upokojí, ale nie, nestalo sa tak. James chcel totiž stihnúť celú trasu ešte v ten deň,  a tak naďalej stláčal plyn až na podlahu. V noci nadobudla cesta ešte väčšiu príchuť rally, všetci sme v duchu ďakovali Alláhovi za  prázdne cesty a modlili sa za šoférove schopnosti. Do cieľa našej cesty, Chorogu, sme dorazili za 11 hodín, čo je čas, ktorý, myslím si , hovorí za všetko.

          Chorog je hlavným mestom hornatej východotadžickej provincie Horný Badachšán (GBAO), miesta, kde sú nepokoje takmer na dennom poriadku. Po rozpade Sovietskeho zväzu v Tadžikistane výrazne klesla životná úroveň, najviac sa to prejavilo v jeho najchudobnejšej, doslova svetom zabudnutej provincii Horný Badachšán. Separatistické tendencie Pamírcov, ako sa súhrne nazývajú obyvatelia Horného Badachšánu pozostávajúci z viacerých menších národov, sa po rozpade Sovietskeho zväzu stali hlavným dôvodom vyše päť rokov trvajúcej občianskej vojny.

         Pamírci sú väčšinou ismailiti, ľudia náležiaci k šíitskej vetve islamu. Sú jazykovo aj kultúrne príbuzní ľuďom Badachšánu v Afganistane. Od roku 1929, kedy sa Horný Badachšán pripojil k novovzniknutej republike Tadžikistan, sa diskutuje, či sú Pamírci samostatným národom, alebo patria k Tadžikom. Po vyhlásení samostaného Tadžikistanu v roku 1991 v Horno-Badakšanskom regióne ožili nacionalistické tendencie. V Chorogu vypukli protivládne nepokoje. V roku 1992 Horný Badachšán jednostranne vyhlásil nezávislosť od Tadžikistanu, čím sa vlastne začala občianska vojna, ktorá trvala do roku 1997. Konflikt priniesol etnické čistky, hlavne v Dušanbe a v meste Kurganteppa, asi 100 km južne od hlavného mesta. Obeťami masakrov, vypaľovania dedín boli hlavne Pamírci,  desaťtisíce ich ušli do Afganistanu. Konflikt bol ukončený za asistencie OSN v roku 1997. Vojne padlo za obeť 50 000 až 100 000 ľudí, okolo 1,2 milóna sa stalo utečencami vo vlastnej krajine, prípadne v susednom Afganistane. Väčšina obyvateľstva ostala závislá od zahraničnej pomoci. Obrovská chudoba prinútila obyvateľov  obchodovať s drogami, pašovať ich zo susedného Afganistanu – mesto Chorog sa stalo centrom. Hranica s Afganistanom nie je veľmi dobre strážená, pašeráci sa môžu relatívne ľahko dostať na druhú stranu. Z Chorogu potom zásielky drog putujú po Pamir Highway, cez Murgab do kirgizského mesta Oš. Odtiaľ sú distribuované do Moskvy nevynímajúc ostatné kúty sveta. Rozkvet narkomafie prispel v názvu „Stredoázijská Sicília“. V júli 2012 sa Chorog opäť dostal na titulky novín kvôli ozbrojeným zrážkam vládnych jednotiek a miestnych drogových geríl, pri ktorých zahynulo asi 40 ľudí. Miestny mafiánsky boss bol obvinený z vraždy šéfa tajnej služby v meste blízko Chorogu. Vládni vojaci po krvavom dni prinútili rebelov vzdať sa. Výmenou za zloženie zbraní bola amnestia, ktorú rebelom osobne poskytol minister obrany.

          Do mesta s takouto pohnutou históriou sme prišli úplne potme, približne o 10-tej večer. Potrebovali sme nájsť  hotelík Pamir Lodge, ktorý mal podľa internetu najlepšie referencie. Bol to práve náš vodič a sprievodca, ktorý sa neúnavne vypytoval „Prepáčte, mám tu štyroch turistov z Československa a potrebujem násjť hotel Pamir lodge“.  Po asi 20 minútovom blúdení v neosvetlených uličkách sme nakoniec „náš“ lodge našli. Bol presne taký, ako písal sprievodca – backpackerská oáza v strede strednej Ázie.  Jeho osadenstvo tvorili zahraniční cestovatelia z Nemecka, Japonska a samozrejme z Česka, ktorí sú skoro všade. Z turistickej kancelárie v centre mesta sme poslali obligátne pohľadnice, bolo to vraj jediné miesto v celom tadžickom Pamíre, odkiaľ sa dali poslať. Čo nás veľmi, ale naozaj veľmi prekvapilo, bol fakt, že väčšinu použiteľných fotografií na pohľadniciach urobil jeden Slovák, konkrétnejšie,  jeden známy Slovák, ktorý organizuje cestovateľské akcie po celom Slovensku. Po anglicky hovoriaca slečna nám to potvrdila, že „áno, bol tu jeden taký človek s peknými fotkami, ktorý nám ich celkom ochotne poskytol“.  Okrem neho a nás zo Slovenska nikoho iného nepoznala.

   

         Z Chorogu stúpala cesta cez takmer  4 300 metrov vysoké sedlo Koi-Tezag na náhornú plošinu Pamíru, na ktorej cesta nikdy neklesne pod 3 500 metrov, nižšie sa dostanete až o približne 500 km v Kirgizstane. Náhorná plošina veľmi pripomína Tibet: vysokohorská púšť, absolútne žiadna vegetácia okrem tráv, machov a lišajníkov, hory a ľadovce na obzore. Sem-tam sa ukáže nejaká jurta a pred ňou sa,  samozrejme, pasú stáda jakov. Rozdiel medzi čínskym Tibetom a ruským Pamírom je, okrem náboženstva, vo veľkom výskyte automobilov značky Lada a tiež ruské dedičstvo v podobe vodky. „Na zdarovje“ sa pripíja v každej jurte či kammenom domčeku, bez rozdielu náboženstva, veku či pohlavia. Tomuto ruskému zvyku neodolali miestni Tadžici, kočovní Kirgizi a nebránia sa mu ani európski turisti. Po ceste z Chorogu do Murgabu sme minuli  iba jedno významnejšie sídlo – Aličur. Tak ako pri všetkých sídlach v Pamíre sa dá len veľmi tažko hovoriť o dedine či  mestečku. Keďže Pamír patrí medzi najredšie osídlené miesta planéty, väčšinu sídel tvoria iba sezónne obydlia miestnych pastierov, ktorí okrem letných mesiacov žijú niekde inde, nižšie, bližšie k civilizácii. Pri pohľade na zoskupenie domčekov sa Európanovi môže zdať čudné, čo tu vlastne ľudia robia a prečo v takej nehostinnej krajine ostávajú po celý život. V našom svete samozrejmé veci, ako elektrina, teplá voda, ústredné kúrenie a internet, sa tam považujú za luxus. Dokonca aj v najlepších turistických hotelíkoch v Murgabe je elektrina dostupná iba pár hodín večer, po polnoci sa celé mestečko ponára do tmy. Solárne panely nefungujú, prevádzka dieselových generátorov je drahá. Do Murgabu sme prišli navečer, po ubytovaní a vybalení nám ostal čas akurát tak na večeru a jedno ruské pivo Baltika. Toto pivo sa teší veľkej obľube, pije sa od Litvy cez Tadžikistan po ďaleký  Vladivostok. Väčšina moderných pív má veľmi podobnú chuť, globalizácia presadzuje stále väčšiu a väčšiu uniformitu.  Dá sa povedať, že slovenský Bažant, holandský Heineken či ruská Baltika sú pivá s dosť podobnou chuťou. V Murgabe, ako inak, popíjame Baltiku, tak ako aj zvyšné osadensto miestneho baru. Ohľadom stravy je Pamír veľmi jednotvárny, aj keď chutný. Najčastejšie sa podáva „Plov“, miestne rizoto so zeleninou a mäsom, prípadne šašlik, jedlo mimoriadne obľúbené po celom bývalom Sovietskom zväze. Ide v podstate pečené mäso opekané na železnom špíze, ktoré môže byť baranie, kuracie či hovädie.  Ako nápoj je veľmi populárny kumys, nápoj z kvaseného kobylieho mlieka. Európanom to moc nesedí, tak ostávame pri osvedčenom ruskom pive. Popíjame do záverečnej, o desiatej nás však mladá šikmooká čašníčka pomaly vyháňa „nerada Vás vyháňam, ale o chvíľu vypnú elektriku a dovtedy musí byť bar prázdny“. Keďže v mestečku nie je absolútne čo robiť, vrátili sme sa do našej gastinice, čo je po rusky hostel. V sliepňajúcom svetle malých led svetielok sme sa uložili spať. Na druhý deň sme už mali dohodnutý odvoz až do Oša, s jedným prespaním v neďalekej usadlosti Karakol. Zobudili sme sa do jasného chladného rána, na azúrovo modrej oblohe nebolo ani obláčika.

16

V Murgabe toho nie je veľa na pozeranie. Centrom celého diania je mestský bazár, krivá ulica zostavená zo starých ruských plechových búd a maringotiek. Na predaj sú však veci od výmyslu sveta – tradičné kirgizské špeciality, ako vysokohorské plstené čiapky, kumys,  kozie či baranie kože, veci dennej spotreby a nejaké tie suveníry pre turistov. Na planine za mestečkom je mestská mešita, na hlavnom námestí,  vedľa mestkého úradu, snehobiela socha Lenina v nadživotnej veľkosti, v uličke nad bazárom je turistická kancelária s pani, ktorá nevie ani slovo po anglicky, nemá žiadnu pohľadnicu, predáva nejaké tradičné plstené čiapky, mapu, cukríky a ponuky zopár miestnych sprievodcov, ktorí  sú schopní zorgnizovať výlety po okolí. Po dvoch hodinách sme sa vrátili do hostela, kde už čakal náš nový vodič, ktorý nás mal podľa dohody zobrať cez Karakol a Kirgiskú hranicu do mesta Oš. Najskôr sa tváril veľmi odmerane, ako v podstate všetci Kirgizi, ale neskôr sa ukázal ako veľký srandista. Na otázku ako sa mu tu žije odpovedá „tu v Murghabe sme veľmi chudobní, polovicu minieme na kúrenie, zvyšok na jedlo a na vodku nám potom už naozaj neostáva veľa“.

_DSC4838

Do osady Karakul ležiacej na brehu jazera rovnakého mena vedie cesta cez najvyšší priesmyk celej Pamir Highway, cez Ak-Baital pass s výškou 4 655 m. n. m.  Pri pomalom stúpaní z výšky   3 500 metrov do vyše štyri a pol kilometra sa krajina mení z mesačnej na ešte viac mesačnú, zárezy v serpentínach na ceste odhaľujú pestrofarebné červenkasté horniny. Okolie sa ponáralo do hmly a začínalo jemne snežiť. Vrchol priesmyku ležiaci skoro vo výške Mont Blancu zahalila hmla, okolo nebolo nikoho, v mrazivom vzduchu som narýchlo robil fotky. Rýchlo sme klesali nižšie o viac ako 700 metrov k jazeru Karakol.  

Jazero má meteoritický pôvod, vzniklo po dopade veľkého telesa pred približne 25 miliónmi rokov. Táto skutočnosť vyšla najavo až neskôr, v 20. storočí počas satelitého snímkovania. Jazero je bezodtokové, jeho voda je brakická, čiže jemne slaná,  preto v ňom prežíva iba jeden druh slanomilnej ryby.  Vodná plocha je veľkým polostrovom rozdelená na dve časti, jednu dosť hlbokú a druhú plytkú, kde hĺbka dosahuje iba pár metrov. Výška vody kolíše v závislosti od mnozštva zrážok a je možné, že v nie až tak vzdialenej budúcnosti jeho plytká časť vyschne celkom a jazero sa zmenší o viac ako polovicu. Jazero leží úplne opustené na náhornej planine, jediným obývaným miestom tam je rovnomenná osada Karakul. Ide o zhluk jasnobielych domov z nepálenej tehly, v ktorých bývajú miestni pastieri kôz a jakov. Počasie je  po väčšinu roka suché a mrazivé. Kirgizský majiteľ hostela Almazbek na otázku ohľadom dažďa odpovedá „nieje pravda, že tu vôbec neprší, minulý rok pršalo minimálne trikrát!“ Aj počas leta sa vyskytujú mrazy a sneženie, čo sme zažii aj my. Okolité hory majú výšku nad 5 000 metrov, a teda sú tak či tak celoročne zasnežené, i  keď toho snehu vzhľadom na nízku vlhkosť vzduchu nebýva veľa.

jazero Karakul

Jazero je priam nadpozemsky krásne a okolité ticho a pokoj  iba umocňujú zážitok z tohto miesta.  V dedine Karakul pár domčekov  slúži ako hostely a ubytovanie pre príležitostných turistov, ktorí sem po Pamir Highway zavítajú. Domčeky sú veľmi tradičné,  turisti bývajú v identických podmienkach ako žijú domáci už po stáročia. Elektrika tam nie je, teplá voda tiež, tá trocha, čo poskýtujú slnečné kolektory, nestačí  pokryť ani základnú potrebu. Osada má svoje prašné námestie s jedinou mešitou a obecným úradom. Na námestíčku sa sústreďuje celý život mestečka, napoludnie sa tam pred mestským úradom zišlo asi sedem starších ľudí, vedľa sa hrali dve deti a v jedinom obchode stála znudená predavačka. Ten obchod ale vôbec nebolo ľahké nájsť, keďže sa ničím nelíšil od ostatných bielych domčekov. Žiaden nápis, proste nič. Keby nás tam jeden z miestnych nezaviedol doslova za ruku, nikdy by sme ho nenašli. Obývatelia sú etnickí kirgizskí pastieri, ktorí na týchto miestach žili dávno predtým, ako prišiel Sovietsky zväz a určil hranice oblasti. Celkovo hranice stredoázijských, bývalých sovietskych,  republík nerešpektujú etnické rozloženie obyvateľstva, preto je táto oblasť veľmi nestabilná a etnické nepokoje nie sú niečím výnimočným.

P1050534

          Od úžasného jazera Karakol,  po absolvovaní asi najvyššej pasovej kontroly na svete vo výške okolo 4 200 metrov nad morom, sme sa spustili  vyše dvetisíc  výškových metrov dole ku kirgizskej hranici. Na rozdiel od tadžickej hraničnej kontroly, kirgizská pôsobí omnoho modernejším dojmom, cesta sa výrazne zlepšuje, až po Oš je takmer taká ako doma. Prostredie sa mení doslova pred očami, po dvoch priesmykoch sme sa ocitli na suchom, polopúštnom mieste, v krajine,  kde leží Oš – priamo na uzbeckých hraniciach. Ale to je už iný príbeh.

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

Leave a Reply