Stenar & Razor

P1110018

Začiatkom Januára bývajú už celkom pravidelne Traja králi, predĺžený víkend na obzore veští zaujímavú akciu. Celú Európu zasiahla vlna neobvykle tuhých mrazov, na území Slovenska má byť aj menej ako -20 stupňov pod nulou.  Z týchto dôvodov padla voľba na teplú a slnečnú Juhosláviu, konkrétne na Slovinsko. Slnečne bolo na sto percent, aj keď teplo až tak nie. V Julských alpách som bol viackrát, Triglav je už nudná klasika, ale neďaleko opodiaľ je ešte zopár pekných kopčekov, kde moja noha ešte nestanula. Voľba padla na Stenar 2501m a vedľajší Razor 2601m. Ich zarážajúco podobná nadmorská výška je však náhoda, pochybujem že sa takto predom dohodli keď rástli. Očakávajúc mrazivú noc sme sa rozhodli pre zimsku sobu v Pogačnikovom dome. Winterraum nie je v chate ako obyčajne, ale v podkroví vrchnej stanice dopravnej lanovky z doliny Trenta.

Odchod z BA bol plánovaný na piatok ráno. Išlo o to sa dopraviť do Slovinska, ubytovať sa v obci Gozd Martuljek v apartmáne za 60E pre troch ľudí, a nasledujúci deň skoro ráno vyraziť do hôr. Teda ešte jedna vec nás čakala – nákup plynových bômb v miestnom Interšporte v Kranskej Gore. Bomby mali väčšie ako u nás, a to za ešte lepšiu cenu, tak som si hneď kúpil ešte dve do zásoby. Martin až neskôr na izbe zistil, že nový varič, ktorý nedávno dostal a zobral so sebou nieje vôbec kompatibilný s klasickými závitovými bombami, ale s dosť ojedinelými nasúvacími Camping Gaz kartušami. Zuzana mala so sebou nula varičov, takže sme všetci ostali odkázaný na môj jediný ultralight mini varič. To by nebola až taká tragédia, keby aspoň ten jeden varič fungoval.

P1100896

Ráno plne vystrojení valíme autom hore známou cestou smer dolina Vrata, v tom nás asi po 2 kilometroch zrazu zastaví ceduľa zákaz vjazdu! Je pravda, že v zime som tam ešte nebol, ale aj tak by zimná uzávera bola dosť škrt cez rozpočet – nechať auto tu dole by bola minimálne hodina šľapania navyše cestou tam, a čo je horšie aj cestou naspäť. Videli sme však dve slovinské autá idúce oproti nám, ktoré zákaz porušili, tak sme neváhali, a porušili zákaz aj my. Neboli sme s tým zas až tak originálni, na parkovisku už  zopár áut stálo.  Šokujúce bol na tom mimo iné aj fakt, že žiadne z áut nemalo českú špz. Nechali sme káru stáť, a vyrazili najskôr smer Aljažev Dom. Chata je pomenovaná po slovinskom kňazovi Jakobovi Aljaževovi (1845-1927), ktorý tu už v roku 1896 začal so stavbou prvej chaty. Pôvodná chata bola dokončená v roku 1904, v roku 1910 bola po zničení lavínou prestavaná. Chata je východiskovým bodom pre všetky túry po okolí, vrátane najvyššieho vrchu krajiny Triglavu 2863m, druhého najvyššieho vrchu Škrlatice 2740m, vrchov Cmir 2393m, sedlo Lunkja 1790m, a samozrejme aj na náš dnešný cieľ Stenar 2501m.

P1100925

V rannom slnku sa Stenar už od začiatku pekne týčil nad nami. Z doliny Vrata je Stenar z jednej strany naozaj len jedna monolitická stena, preto asi ten názov. Cesta vedie najskôr lesom, snehu minimálne, brodíme sa hlbokým lístím, neskôr skáčeme po kameňoch napodobňujúc tak kamzíka pred nami, hore sa už ukazujú polia súvislého snehu. Mačky sa nám ale nasadzovať nechce a prvú snežnú ferratku zdolávame v pohode bez akýchkoľvek želiez. Vyššie na plató začne byť situácia vážnejšia, mačky idú na nohy, a skratkou to dávame traverzom popod hlavnú stenu Stenaru krížom do sedla Stenarske vratca (2295m) . Ušetrili sme možno polhodinku. Cesta je prehľadná, počasie dokonalé, bez problémov v dobrej nálade dosiahneme vrchol okolo druhej poobede. Z vrcholu je perfektný výhľad aj na našu búdu, na našu zimsku sobu vedľa Pogačnikovho domu. Cestou dole ju máme stále ako na dlani, vôbec nemusíme príliš riešiť správnu cestu. Pomaly padá noc, zaumienil som si, že to musím dať bez čelovky až na chatu! Tak sa aj stalo, ku koncu som sa už ale poriadne potkýnal o kamene a kosodrevinu. Až na chate som zasvietil prvý krát svetlo, nech slúži ako maják pre Zuzanu s Maťom, ktorí už v serióznej tme trochu poblúdili medzi balvanmi na širokom plató.

P1110180

Zimska soba je ako som už spomínal, v podkroví stanice lanovky, je tam samozrejme úplná tma a úplná zima. Úplnou tmou myslim nula luxov, úplnou zimou asi -12C Celzia. Svetlo sme poriešili Aliexpress LED lampášom, ktorý sa neuveriteľne osvedčil! Kuriózny problém nastal s varičom, respektíve s plynom v bombe. Vôbec proste nehorel, ak sa aj chytil, tak hneď zhasol. Syčal z bomby ako divý, všade smrad, ale horieť sa mu nejak nechcelo. Najskôr som podozrieval bombu, bola síce made in UK, ale od nejakej úplne neznámej značky. Ostali sme traja hladní a uzimení  na chate bez funkčného variča. Neskôr sa plyn síce trochu chytil, horel ale slabým plamienkom, na ktorom by sa v dohľadnej dobe nič väčšie ako deci vody neuvarilo. Zuzana síce spomínala, že videla nejaké dve svetielka idúce naším smerom, netušili sme ale kto to môže byť, ani či vôbec plánujú ísť do našej mrazničky.  O necelé dve hodiny sa predsa len tí dvaja tajuplní ľudia dovalili, chorvátsky párik, trochu opozdene sa vracajúci z neďalekej hory Kriz. Mali tú časť výbavy, ktorá nám tak zúfalo chýbala, mali totiž benzínový varič! Podľa nášho nového kolegu plynové variče idú veľmi zle pri -5C, pri -10 skoro vôbec. Toto sme my vôbec netušili, chyba teda nebola v mojej bombe, ale v prostredí ako takom, bombe som sa tým v duchu ospravedlňoval. Aspoň sme vedeli, že naozaj je tam taká zima, ako sa zdalo. Podľa amatérskeho teplomera bolo vnútri -10 až -12 stupňov. Moje úžasné hodinky mimo ruky pre istotu zamrzli a teplotu  neukazovali vôbec. S medzinárodnou pomocou sme nejak uvarili, čo sme chceli a zaľahli spať. Husky spacák ma nesklamal ani v tejto, pre neho vraj hraničnej teplote.

pano5 - Sunset02

Ráno bolo kruté, izba bez akéhokoľvek okna nám nedávala žiadne info o situácii vonku, a vyliezť zo spacáku do -12 sa nikomu moc nechcelo. Klasické topenie snehu na chorvátskom variči, rýchle raňajky a štart až okolo deviatej. Chorvát nás krátko poteší, že na Razor sa ide z našej strany výrazne ľahšie, ako z opačnej strany od priesmyku Vršič 1611m cez vrch Prisojnik 2547m. Za nejaké dve-tri hodiny by sme to mali zvládnuť. Bez mačiek skáčeme po skalách smer Razor, ktorý sme mali stále po pravej strane. Tiež je tam malá ferratka, ktorá ani nestojí za reč. Vyššie ma skoro zabije moja vlastná termoska, ktorí Maťovi, lezúcemu nado mnou, vypadne z bočného vrecka batoha, minie ma o pár centimetrov a dole na skalách sa rozbije na asi 4 kusy. Teda termoska ostane vcelku, ale vrchný pohárik je na dve časti, odrazí sa dokonca aj plastová časť vrchnáka. Chvíľu mi to trvalo kým som všetky trosky v suti ponachádzal a poskladal. Horúci čaj vnútri ostal našťastie nepoškodený. Darmo, IKEA kvalita sa opäť raz potvrdila.

P1110060

Snehu pomaly pribúda, mačky idú na nohy, cepíny do ruky, cez snehové pláne sa dostávame do sedla ku krásnym výhľadom na západ a sever. Cesta ďalej pokračuje traverzom popod horu, strmším žľabom hore na vrcholový hrebeň. Tam bočíme prudko doľava po nie až tak celkom bezpečnom snehoľadovom úseku bez istenia ku krátkej, asi 10 metrovej kolmej ferratke s kramlami a oceľovým lanom. Pre Martina je to vôbec prvá skúsenosť s ferratou, aj so zmrznutými rukami to ale všetci v pohode zvládame. Na vrchol je to len pár metrov po úzkom vrcholovom hrebienku. Pre Maťa znova menší psychologický problém, ako bývalý vodák na takéto expozície vraj nieje zvyknutý. Hore sú v podstate vrcholy hneď dva, tesne vedľa seba. Vizuálne sú rovnako vysoké, ten druhý je vzdialený len asi 20 metrov, oddelený je ale dosť hlbokým a strmým zárezom, v ktorom sa nám v tej zime nechce zbytočne šaškovať, aj keby bol vedľajší vrchol o nejakých tých pár centimetrov vyšší. Obligátne foto za ukážkového počasia len podčiarkli naše nadšenie z bytia úplne hore. Maťo má trochu paniku z exponovaného hrebienka, ideme chytro dole nech kráčame dole čo najmenej potme. Čelovkovému zostupu sa isto nevyhneme, chceme ho aspoň minimalizovať.

P1110089

Hneď ako zbehneme vrcholovú ferratku, narazíme na človeka. Živého človeka zo Slovenska – Peťa, ktorý si len tak vybehol na Razor, zatiaľčo lenivejšia časť jeho skupinky ho zatiaľ čaká nižšie na Pogačnikovom dome. Najskôr som ho oslovil anglicky, mysliac si, že je to buď Slovinec, alebo ďalší Chorvát. Po pár povinných vetách si všimnem logo TrekSportu, a hneď tuším Čecha, či Slováka. Slovák zo Žiliny to bol nakoniec. Dohodli sme sa, že sa stretneme dole na chate, že nech si pohne, že naňho dole chvíľu počkáme. Odbehne hore skoro poklusom, nás čaká ešte ten scary ľadový úsek, kde by sa nám nanajvýš hodili dva cepíny. Ja zas a znova využívam moju Whippetku, cepínovú Black Diamond paličku, schádzam ten úsek z nášho tria najbezpečnejšie.  Zostaneme veľmi prekvapení, keď vidíme Peťa ako nás poľahky dobieha ešte kúsok pod sedlom. Vyzerá to tak, že nakoniec bude musieť on čakať chvíľu na nás a nie my na neho. Skutočnosť bola nakoniec taká, že sa nám nejakým spôsobom ani nepodarilo stihnúť ich skupinku, keď sme dobehli na chatu, videli sme ich, dva slovenské páriky, schádzať pomaly dole do doliny Trenta. Nečudo že mali tak naponáhlo, večer sa blížil a čakali ich tak ako nás aspoň štyri hodinky zostupu.

P1110150

Pobalíme naších pár švestek čo sme nechali na chate a okolo 16 vyrážame smer Bratislava. Ešte za svetla chceme prejsť cez skalnaté plató, kde sa dá potme veľmi ľahko stratiť, čo sme si aj párkrát vyskúšali cestou sem. Ako je všetobecne známe, večerné mäkké svetlo veľmi praje fotografii, gýčovo oranžová stena Stenaru je toho príkladom. Na naše pomery nás tma chytá pomerne neskoro, až vo vrchnej časti úvodného žľabu Sovatna. Za nejaké dve hoďky sme pri aute a podarenú expedíciu ukončujeme testovaním druhej Slovinskej pizzérie hneď na konci Mojstany pri vstupe do doliny Vrata. Prvá v obci Gozd Martuljek bola myslím lepšia. 🙂

Stenar a Razor.gpx


 

Leave a Reply