N.P. Retezat – Rumunsko 2015

P1030631

N.P. Retezat – Rumunsko 2015

       Týždňový skialp v Rumunsku na jar znelo ako perfektný nápad na nie až tak úplne využitú sezónu 2014/2015. Už ani neviem ako som na ponuku cestovnej agentúry narazil, či už na webe alebo v nejakom letáku, v každom prípade to aj podľa fotiek z minulých ročníkov vyzeralo perfektne. Obvolal som pár potenciálnych adeptov na tento výlet, pozitívne reagoval iba kamoš Rumo, ostatní sa z nejakých dôvodov vyhovorili, že nemôžu lebo nemajú čas, peniaze, alebo že im práve odvčera chýba pravá rukavica či hocičo iné, ako to už v takýchto prípadoch býva.  Samému by sa mi moc nechcelo ísť, ale vravím si, že vo dvojici to bude pohoda.
Plán zájazdu bol N.P. Retezat v južnom Rumunsku, hory až veľmi podobné naším Roháčom. Munții Retezat je tretí najvyšší horský masív v Rumunsku, je súčasťou Južných Karpát. Najvyššou horou je Vârful Peleaga (2 509 m). Ďalšie významné vrcholy sú Vârful Păpuşa (2 508 m) a Vârful Retezat (2 482 m). V Rumunsku som predtým okrem tranzitu nikdy nebol, tamojšie Karpaty ale majú byť z rozprávania všetkých výrazne opustenejšie ako naše a prípadné narazenie na nejakých iných skialpinistov by sa s najväčšou pravdepodobnosťou skončilo česko-slovenskou federálnou stretávkou. My sme ale také šťastie nemali, a za náš týždňový pobyt sme v rumunských “Roháčoch” stretli iba pár domácich na pešo.

       Cesta do Retezatu trvá z Bratislavy asi 9 hodín, cesta cez Maďarsko je bezproblémová, celá po diaľnici, na rumunsko-maďarskej hranici síce diaľnica končí, ale vzhľadom na v okolí žijúcu slovenskú menšinu sme na rumunskej strane narazili na plynule po slovensky hovoriace predavačky na pumpe – celkom príjemné prekvapenie, ktoré som rozhodne nečakal. Jarné počasie na Slovensku a v Maďarsku sa nemení ani po príchode do Rumunska, obavy o množstvo a  existenciu vôbec aspoň nejakého snehu naberajú plne na obrátkach. Cestou sme nestretli ani jednu jedinú vločku, počasie vonku rozhodne nevyzerá na lyžovačku, skôr na bikový výlet.  Keď sa na obzore objaví reťaz kopcov – hlavný hrebeň Retezatu, belosť hore nás ubezpečí, že nejaký sneh nás hore predsa len bude čakať. To sme ešte nevedeli, že snehu budeme mať viac ako by sme potrebovali.

       Druhý deň vyrážame s lyžami na chrbte smerom na horskú chatu Pietrele vo výške 1486m. Po zablatenej zvážnici stúpame s nabalenými batohmi a čakáme kedy sa nám blato pod nohami zmení na aspoň trochu snehu po ktorom by sa dalo na pásoch dokončiť úmorný výšlap. Ubytovanie je v oblasti riešené samostanými zrubmi s vlastnou pieckou na drevo, tzv. cabanas, pričom hlavná chata slúži ako jedálen a spoločenská miestnosť. So snehom nakoniec problém bol, aj keď opačný ako sme sa pôvodne obávali. Neustále totiž snežilo a predpoveď na ďaľšie dni nevyzerala vôbec lepšie. Bohužial sme vystihli nejaký front, ktorý nám mal nasledujúce dni poriadne strpčovať život. Zas ale stále lepšie trochu viac snehu ako vôbec žiadny, tak sme túry naplánovali aj s ohľadom na zvýšené lavínove nebezpečenstvo.   V zájazde sa čoskoro vyprofilovali v podstate dve skupiny, jedna chcela ísť stoj-čo-stoj výstupy na všetky plánované kopce a sedlá, zatiaľ čo druhá skupinka, opatrnejšia, zas s ohľadom na lavíny chcela obmedziť pohyb po zvlášť exponovaných úsekoch. Ja som sa aj vzhľadom na ubytovanie ocitol v tej druhej skupinke. Nakoniec sa ešte riešil veľmi “vážny” problém s ubytovaní s tým, že kto bude kde a s kým spať. Bolo tam viacero párov z ktorých mali niektorí inú predstavu o konečnom usporiadaní ako iní, a celý večer sa niesol v znamení riešenia tohto zapeklitého problému.  🙂

P1030607

 V deň našej prvej plánovanej túri do doliny Gentiana sme sa ale už po asi dvoch hodinkách museli otočiť a pre pretrvávajúce sneženie a skoro nulovú viditeľnosť vrátiť naspäť do našich cabaňas. Necelú hodinku nad chatou Gentiana sa skupina rozhodla pre čelom vzad, v takom počasí nemalo vôbec žiadny význam hocikam pokračovať. Nikto neprotestoval, napriek tomu sa ale skupinka asi 4 extrémistov vydala pokračovať na vlastnú päsť niekam hore, aj keď nikto, vrátene ich samých poriadne nevidel kam chcú ísť.

Ďalší deň sa počasie vôbec neumúdrilo, skoro neustále snežilo deň čo noc, medzi našimi cabaňami bolo okolo metra snehu a aj samotná cesta na latrínu bol obtiažny polárnicko-horolezecký výkon.Druhý deň bol bez ohľadu na počasie planovaný skialpinistický výstup na Varful Retezat, jednu z najvyšších hôr pohoria po ktorej je aj cele pohorie pomenované. Ce noc nasnežilo dobrých 30 čísel, cesta bola ale jasná, proste údolím priamo hore, pričom napravo hore mala byť naša hora. Pre hmlu sme ju celý deň vôbec nevideli, had lyžiarov ale vytrvalo stúpal údolím hore. Na čele išiel sprievodca Maťo, nasadil však také tempo, že mu málokto stačil a hore v kotli pod sedlom sme sa ocitli asi iba štyria z celej skupiny. Ako sme tak pozorovali prichádzajúcich ľudí, bolo ich nejak pomenej, viacerí sa rozhodli kvôli počasiu vrátiť. No a pod sedlom so sklonom vyše 30° do ktorého bolo treba vyjsť a pokračovať ďalej po hrebeni sa mnohým už vôbec nechcelo. Je pravda, že to bolo na hranici, sklon bol na množstvo snehu pomerne veľký a tak sa mnohí vrátane Ruma rozhodli dať spiatočku a bezpečne sa vrátiť dole na chatu.  Nakoniec to dopadlo tak, že hore do sedla sme sa odhodlali iba siedmi. Hore som to ledva vyšiel na lyžiach aj so zapnutými haršajsňami. Poniektorí lyže hore vyniesli. Náš sprievodca to ale vybehol hore bez pridavných mačiek, na tenučkých paličkách s pretekárskymi pásmi iba do polky lyže.

P1030626

Hore sme sa ocitli asi šiesti a začali sme v hmle postupovať po hrebeni smerom k vrcholu Varful Retezat. Cesta nebola ťažká, vzhľadom na rozdielnu kondíciu sme sa zasa potrhali a stretli sa až hore na 2485 metrov vysokom vrchole. Vrcholovka je v úplnom mlieku, okrem cedule s názvom vrcholu nič nenasvedčuje tomu že je to na vrchole ani že je to vôbec v Rumunských Karpatoch.  Chmáry sa ani na sekundu nepotrhali a tak ako sme išli hore sme sa pomaly spúšťali dole po vlastných stopách. Za niečo vyše hodinku sme znova v našom známom sedle kde sa naša skupina rozdelila. Je iba čas obeda, počasie je štandardne zlé – ani sa nezlepšuje ale ani sa nezhoršuje. Chalani rozmýšlajú čo s načatým dňom, úspešne sme zdolali Varful Retezat a nad sedlom kde akurát stojíme sa týči podobná hora – Varful Bucura s výškou 2433 metrov.

P1030623

Všetci sme v pohode, padne rozhodnutie pretraverzovať južný svah Bucuri z nejako už vystúpiť na jej vrchol. To že stále jemne sneží nám predsa nemôže pokaziť deň, ktorý vzhľadom na podmienky vyvíjal zatiaľ perfektne.  Po jednom ideme hore strmím svahom, neskôr sme všetci nútení dať lyže na chrbát a pokračovať ďalej na pešo. Náš guide ide prvý, ja idem tretí v poradí. Viackrát sme nútení pretraverzovať menší žlabík, Maťovmu tempu ale zas nikto nestačí a zachviľu už Maťa nevidíme, zmizol za najbližšou terénnou hranou.  Stúpame hore veľmi pomaly, keďže terén je dosť strmý, lyže na chrbte dosť ťažké a povrch sa mení z čistej skaly na hlboký sneh. Zachvíľu sa ale účastník zájazdu Boris z druhého miesta vracia pomaly naspäť a ja už tuším že sa niečo stalo. Spomína že Maťo zmizol a že ho asi strhla menšia lavína v jednom zo žlabíkov. Ako sa pomaly trhala hmla, videli sme dole v kotli stopu lavíny, Maťa sme ale stále nevideli. Začali sme sa teda vracať do sedla odkiaľ sme prišli  s tým že zídeme na opačnú stranu a zistíme čo sa vlastne stalo. Za niečo vyše polhodiny sme dole pod sedlom a vidíme Maťa ako kríva peši smerom k nám. Odľahlo nám že žije a je relatívne v poriadku. Keď som prišiel k nemu, spomínal iba že sa s ním v žlabe spustila lavína, zletel s ňou dolu až na dno kotla kde sa sám z lavíny vyslobodil. Ako sa rútil dolu žľabom, musel niekde nohou zachytiť skalu, lebo cez nohavice mu presvitala krv. Počas pádu jednu lyžu úplne stratil, druhú zlomil, obe paličky ostali niekde pod snehom. Najhoršie z toho celého bolo, že si dosť vážne poranil lýtko, silno mu to krvácalo ale nejako si to svojpomocne zastavil. Ledva mohol kráčať, museli sme ho dvaja podopierať aby vôbec vyšiel hore do sedla. Boli sme naňho piati, po krátkej porade sme sa zhodli, že ja zlyžujem dole na  chatu Pietrele, kde mala sídlo aj horská záchranná služba. Dúfali sme že keď nie vrtuľník, tak aspoň nejaký skúter budú mať.  Ako som zlyžoval dole, v chatke horskej služby som narazil na dvoch prekvapených Rumunov, ktorí mi ani nechceli veriť, že nám kamaráta zobrala lavína. Vraj tu také prípady nemajú, že lavíny u nich veľa nepadajú. Skôr by som povedal, že sem moc nechodia lyžovať ľudia, nie že moc nepadajú lavíny. Neskôr som sa dozvedel že nielen že nemajú žiaden skúter, ale dokonca že nemajú ani lyže!!! Požiadal som ich teda o lekárničku s tým, že ju vynesiem sám na lyžiach znova hore do doliny pod sedlo kde sme sa mali stretnúť s naším zraneným. Dvaja záchranári sa s improvizovanými saňami brodili za mnou hore vysokým snehom. Na veľké prekvapenie sa za chvíľu objavil dole samotný Maťo na lyžiach! Lyže mu niekto požičal a podľa neho bolo preňho ľahšie sa spustiť dole relatívne ľahkým terénom ako ísť celú cestu peši hlbokým snehom. Rumuni ani nechceli veriť, že ten koho sa vybrali zachraňovať niekde hore v doline sa tu teraz z ničoho nič objavil na lyžiach. Pacient mal vážne zranené lýtko, muselo sa s tým do nemocnice aspoň na dva dni. Naložili ho na tie improvizované záchranné sane a dvaja ho zviezli dole k ceste kde ho už čakala sanitka.  Veľa nechýbalo a spočiatku úspešný deň sa mohol skončiť tragédiou.  V jedálni sme zhodnotili deň a boli sme vážne radi, že sa nikomu inému nič nestalo.

P1030642

Keďže nás lavína pripravila o jedného zo sprievodcov, program na budúci deň bol viac menej individuálny. Podľa nálady a odhodlania sme sa zas rozdelili do asi troch skupiniek z ktorých každá si išla svoju túru. My dvaja s Rumom sme išli s našimi splobývajúcimi zo zrubu a pribrali sme do partie ešte jedného Čecha – Vojtu, ktorý bol na zájazde úplne sám. Naplánovali sme výlet do tretej najbližšej doliny s tým že pôjdeme hore kým to pôjde a kým sa nám to bude zdať bezpečné. Od chaty Pietrele, nášho východiska, sa cesta značne kľukatila lesným bludiskom, bola síce značená, značky sa ale strácali po čerstvo napadaným snehom. Párkrát sme sa museli vracať kvôli neustále sa strácajúcemu chodníčku. Nad hranicou lesa bolo orientácia už ľahšia, dokonca sa zdalo že aj počasie sa trochu umúdrilo a sem tam z tej hustej hmly aj slnko vykuklo.

P1030654

Ten deň sa mi zdalo, že som vlastne po prvýkrát mohol pozorovať krásu tunajších hôr, ktoré akoby našim Roháčom z oka vypadli. Vrcholky a hrebene hôr pokryté čerstvým snehom sa krásne ligotali vo svetle slnka z čas od času prenikajúceho cez neustále tenšiu vrstvu oblakov. Ako sme vyšli nad vysoký prah na plató, krásne bolo vidieť vrchol Varful Papusa s výškou 2508m a sem tam aj najvyšší vrchol pohoria Retezat Varful Peleaga 2509m.  Ako malá skupinka sme sa na vrchole plató zas rozdelili. Rumo so Sylviou ostali dole, pričom ja som s Vojtom a Igorom ťahal do najbližšieho sedla oproti. Keďže slnka bolo stále viac a viac, rozhodli sme sa s Vojtom nakoniec vyjsť až na najbližší vrcholček, bezmenný vrchol s výškou okolo 2370m hneď vedľa Papusy.

P1030669

Počasie sa hore znova trochu pokazilo ale zjazd čo nasledoval bol už v dobrom počasí. Trocha hardcore lesného freeridu, niektorí na lyžiach, iní z vrúcnej lásky k svojim lyžiam na pešo, a za necelé dve hodinky sme naspäť v base kempe Pietrele. Všetci živí a zdraví, dokonca aj skupinka ktorá sa odvážila prejsť pre mnohých riskantým sedlom Pietricele  z našej doliny do protiľahlej sa vrátila bez strát na životoch. Chválili sa fotkami ktoré spravili počas prechodu, ale zas o toľko lepšie to tam nemali.

P1030678

Najviac nás všetkých trápilo počasie. Ako sme sa balili a pripravovali na záverečný zjazd dole do dediny, kde sme mali stráviť poslednú noc na hoteli sneženie postupne ustávalo a dole na asfaltke už svietilo slnko. Vyzeralo to tak, že sme akurát vystihli usnežený týžden, v deň keď sme prišli ešte svietilo slnko, a v deň keď sme odchádzali už opäť svietilo slnko!  Počasie si človek holt nevyberie.  Môžeme byť radi, že sa všetci vraciame domov, aj keď veľa nechýbalo a mohlo sa nás vracať o jedného menej.

Leave a Reply