Parinacota 6342m, 2014

_DSC2624

Tento kopec ma fascinoval odkedy som ho po prvýkrát niekde v knižke zbadal. Bol úplne symetrický, úplný etalón vulkánu s typickou zasneženou čiapočkou. Keď som si ho ešte ako dieťa v encyklopédii pozeral, nikdy by ma vtedy nenapadlo, že sa k nemu raz dostanem, a že sa dokonca vyberiem až na jeho samotný vrchol! Pár rokov odvtedy prešlo a ja som mal zrazu naplánovaný trip do Bolívie a aj do susedného Čile, kde sa práve táto sopka nachádzala. Nejaké hory som už mal za sebou a podľa rôznych webov, čo som predtým pozeral mal byť tento výstup technicky úplne nenáročný, podľa summitpost.org bol klasifikovaný ako “basic snow&ice climb”. Potrebné sú vraj iba mačky a cep. Keďže Bolívia a Čile sú asi najlepšie krajiny na zbieranie vysokých hôr, poňal som môj výlet dosť outdoorovo, išiel som úplne naťažko so všetkým čo k tomu patrí ako stan, spacák, varič a aj nejaké to jedlo, aby som v divočine nezahynul hladom.

_DSC2584

Parinacota sa najčastejšie chodí z bolívijskej strany, ja som sa rozhodol ani neviem prečo pre stranu čilskú. Zo skoro tropického mesta Arica na pobreží Pacifiku som išiel autobusom smer Bolívia s tým, že ma vysadia v dedinke, alebo teda skoro v mestečku Putre. Je to jediné seriózne sídlo v okolí s nejakými hostelmi a akou-takou infraštruktúrou. Leží priamo na hranici Národného parku Lauca. Cesta z Arici neustále stúpa od oceánu až do výšky vyše 4500 metrov kde je hraničný prechod. Mestečko Putre je asi na 140 kilometri od Arici, problém ale bol, že ma vodič vyhodil na hlavnej ceste len na odbočke na Putre, s tým, že s veľkým autobusom tam nebude robiť zachádzku. Mestečko bolo vzdialené asi päť kilometrov od hlavnej cesty. Premávka na hlavnej ceste veľmi biedna nehovoriac o odbočke na samotné mestečko. Vybral som sa teda peši, že za nejakú tú hodinku to dám. Neskôr ma niekto predsa len zobral, takže som nemusel ísť celú štreku po asfalte pešo. Ubytko som zohnal lusknutím prsta, neboli tam absolútne žiadni turisti, pripadal som si v mestečku úplne opustený. Nebola to ale úplne pravda. Na centrálnom námestíčku som stretol dvoch chalanov, trochu mladších odo mňa. Dal som sa s nimi do reči a vysvitlo, že jeden z nich je Čech, Tonda, a druhý chalan bol z Izraela, ktorého meno som už zabudol, budem ho teda volať krycím menom Ariel. Skočili sme vedľa na pivo na kus reči, ich cieľom bola tiež ako inak “moja” Parinacota. Tonda sa vracal z juhu Čile, z Patagónie kde dal prekrásny trek v horách Torres del Paine. Na záver chcel skúsiť ešte trochu severu krajiny, po vyprahnutej Atacame prišiel na rad aj národný park Lauca, kde sa Parinacota nachádza. Jeho problém ale bola nedostatočná aklimatizácia, celý čas strávil v minimálnej nadmorskej výške a aj teraz prichádzal prakticky od mora. Putre leží vo výške okolo 3600 metrov a už pri príchode cítil, že niečo nie je úplne v poriadku. Nevedel ako bude na tom na druhý deň, ale videl som na ňom, že veľmi chcel ísť. S Izraelcom sa stretli tiež iba tu v Putre na námestí, a vyzeralo to tak, že sme boli jediní cudzinci v tomto malom mestečku. Pri večeri sme všetci traja rozhutovali ako sa dostaneme hore, Putre bolo vzdialené od samotnej hory asi ešte 50 kilometrov. Hromadná doprava žiadna, prenajatie džípu by nás vyšlo draho, tak sme zvažovali iné možnosti.  Nakoniec nám v našom hosteli poradili, že by nás možno mohli zobrať robotníci, čo pracujú hore na oprave cesty. Sú ubytovaní v meste a každé ráno o siedmej ich vyváža autobus hore na náhornú plošinu, kde na rôznych úsekoch opravujú cestu. Dopredu sa ale nedalo dohodnúť nič, iba nám poradili, že o siedmej ráno nech počkáme na námestí, a že ak budú mať nejaké miesto volné, možno nás zoberú hore.

Ráno sme o šiestej vstali, s Tondom to ale nevyzeralo moc dobre. Vôbec v noci nespal, bolela ho hlava a vravel, že v takom stave nechce ísť vyššie, že sa chce dať najskôr dokopy. Ďalšiu noc sme plánovali stráviť už niekde pod horou vo výške tak 4500 metrov, a na Tondu bez akejkoľvek aklimatizácie to bolo logicky príliš veľa. Ja s Izraelcom sme boli v pohode, skúsili sme teda robotnícky autobus, a po chvíľke ukecávania nás dvoch zobrali do busu. Po asi hodinke stúpania so žoviálnymi robotníkmi sme sa ocitli na rázcestí pri malej dedinke Parinacota, kde autobus ďalej pokračoval rovno. Do dediny to bolo z hlavnej cesty ale zas asi 5km pešo, chceli sme si niečo stopnúť, ale za celú hodinu prešlo okolo nás presne nula áut. Dedinka Parinacota leží na úpätí rovnomennej hory a je dnes skoro vymretá. V súčasnosti v nej žije asi 5 rodín. V dedine majú krásny kostolík, jeden hostel, dva obchodíky a úplne vzadu rangerskú stanicu Národného parku Lauca.  Ráno bolo samozrejme všetko zatvorené, rangeri nikde, obchod zatvorený, jediný hostel bol dokonca tiež zatvorený. Jedine kam sa dalo dostať bolo nádvorie kostolíka, keďže kostolík sám bol pre istotu zatvorený tiež.

_DSC2599

Izraelec mal totiž jeden celkom vážny problém, a síce že nemal ani mačky ani cepín, chcel si to teda všetko požičať, či už u rangerov, alebo v hostely. Keďže bolo všetko zatvorené, motali sme sa len tak po okolí a fotili lamy, alpaky a okolitú krajinau, ktorá mimochodom celkom stála za to. Neskôr, keď hostel otvorili, si moj parťák požičal výbavu a boli sme hotoví. Teda myslel som si, že sme hotoví. Akonáhle si kolega dostal výbavu do rúk začal vymýšľať, že on vlastne nevie, či chce ísť úplne hore, že či tam nebude príliš zima a okrem toho že nemáme tzv. “Border permit”, ktorý je vraj na výstup nevyhnutný. Ako sme tak debatili na námestíčku pred kostolom, v najlepšej chvíli prišla skupinka ľudí, čo sa akurát vrátili z vrcholu Parinacoty. Bola to skupinka Američanov s európsky vyzerajúcim guidom. Vraveli, že paráda, len že mali veľkú zimu pred ktorou nás dôrazne varovali. Pri pohľade na moje a hlavne na topánky môjho židovského kolegu len neveriacky pokrútili hlavami, že v tom nám bude veľká zima. Jeden z nich mal dokonca skelety, ostatní traja mali boty rozhodne pevnejšie ako sme mali my. A samozrejme mali spomínaný Border permit, keďže boli s oficiálnym guidom.  Mali sme teda informácie z prvej ruky. Bol to posledný klinec do “Arielovej” výstupovej rakve. Hneď sa rozhodol, že on teda nejde a hneď šiel vrátiť požičanú výstroj. Neskôr spomínal, že mu bude stačiť len nejaký trek okolo sopky, že predsa nemusí ísť až úplne hore. Ostal som teda sám, aj keď to dole v Putre vyzeralo nádejne, že pôjdeme pekne v trojici.   😥

No nič, rozlúčil som sa s mojím dvojdňovým kamošom a išiel stopovať smerom na hlavnú cestu. Šiel len jeden džíp, ale bol plný, tak som si to pekne odšlápol až na hlavnú cestu, kde som za chvíľku stopol kamión, ktorých tam premáva akože fakt že dosť. Plán pre dnešok bol úplne voľný, len sa dostať čo najvyššie, kde sa ešte bude dať rozložiť stan, nech mám ďalší deň čo najmenej šliapania. Malo to byť vo výške okolo 5000 metrov. Od hlavnej cesty som sa motal bludiskom starých lávových prúdov, miestami boli údolíčka tak hlboké, že som ani nevidel moju horu, ktorej biela čiapočka mi slúžila ako maják či kompas. Medzi lávovými prúdmi sa kľukatilo mnoho stôp od džípov, nebol som si vôbec istý, či idem tou najkratšou, viackrát som aj zablúdil a musel sa kúsok vracať. Až neskoro večer som sa vymotal na takú vyššie položenú plošinu, odkiaľ už viedol chodník hore bez toho, aby mi niečo zacláňalo výhľad. Na hornom okraji plošiny zrazu končili stopy áut, ďalej sa už dalo ísť iba peši. Zmeť chodníčkov sa postupne vykryštalizovala do jedného takže bol som si celkom istý, že som správne. Vo výške okolo 4950 som rozbalil môj base camp, ktorý pozostával z jednomiestneho stanu. Západ slnka bol nádherný, dole podo mnou ligotajúca sa lagúna Cotacotani zložená z mnohých malých jazierok, a na jej brehu moja dedinka Parinacota. Budík som nastavil na 4:00 nech nemám problém s časom, a zaľahol som v úplnom tichu a pustine.

_DSC2686

Ráno som vyskočil do podozrivého tepla, vôbec nebola taká zima, ako nám dole spomínali. V noci nebolo dokonca ani pod nulou, mohli byť tak štyri stupne nad. Chytro som sa najedol a vyrazil s čelovkou proti tme po chodníčku, ktorý som si odvčera tak nejak matne pamätal. Lenže po asi pol hodine šliapania a prejdenia len asi troch menších žľabov som zrazu stratil cestu. Sám, úplne potme som zrazu nevedel ako ďalej. Svietil som si všade dookola, ale nič nevyzeralo moc ako chodník. Chodník proste zmizol, a ja som ostal len tak stáť sám uprostred sopečnej suti. Hore nad sebou som už matne videl svetlé snehové polia, cesta k nim ale viedla cez obrovské sopečné balvany a v noci som to nechcel siliť nasilu nejak krížom k nim. Jediné čo ma napadlo bolo počkať kým sa trochu rozvidnie. Sadol som si na kameň, zabalil sa do páperky a čakal na svetlo. Potom som sa zas postavil kvôli zime a tak stále dookola. Po takej hodinke, keď sa rozvidnelo som sa zorientoval, a mohol už bezpečne vyraziť po kameňoch ďalej, obísť hrozivé skalné veže, a po niečom čo vzdialene pripomínalo chodník na voľnej suti som sa nejako dopracoval v hranici snehu. Myslel som si, že mám vyhrané a po snehu sa už nejak dovlečiem až na vrchol. Lenže akonáhle problémy s blúdením skončili, objavili sa nové. Snehové pole nebolo poľom ako ho poznáme z Álp, ale bolo zložené zo zľadovatelých, snehovo-ľadových špicov zvaných “penitentes”. Hlavne tu dole na hranici ľadu a skál boli vysoké skoro aj meter a chôdza pomedzi ne bola extrémne náročná. Časovo aj energicky. Som si vravel, že takýmto tempom to rozhodne nestihnem, bol som len vo výške asi 5600 metrov, a na vrchol ma čakalo ešte asi vyše 700 výškových. Miestami som postupoval rýchlosťou blížiacou sa skoro nule. Evidentne som nastúpil na ľadovec v tom najhoršom možnom mieste. Bola to daň za to, že som šiel sám, naslepo, a nešiel som po hlavnom výstupovom chodníku, lebo som ho proste niekde potme stratil. Hore na snehu som sa rozhliadal po okolí, že kde by mohli byť tie odporné penitentes čo najmenšie, aby mi to zrýchlilo postup nahor. Zdiaľky vyzeralo všetko ako hladký sneh, na mieste ale trčali vysoké špice. Našťastie sa penitentes s pribúdajúcou výškou zmenšovali a vyššie už úplne zmizli. Musel som sem tam preskočiť zopár trhlín v ľadovci (?), ktoré vyzerali celkom bezodne. Najväčšiu trhlinu som obchádzal širokým oblúkom, lebo som sa celkom bál k nej čo i len priblížiť.  Hore som už ale videl čiernu suť, myslel som, že je to už konečne okraj krátera. Čas už celkom pokročil, celkom som už cítil jednak únavu, tak aj výšku, veď som bol už tesne pod 6000m.  Na druhej strane som bol tomu ale aj celkom rád, prvýkrát v živote som sa dostal nad túto magickú hranicu, sedmičku neviem kedy, a či vôbec niekedy dám. Ako som sa ale pomaly doteperil na pomyslenú hranu krátera, zistil som, že to vôbec nie je okraj krátera, ale iba celkom veľké suťovisko za ktorým sa svah trochu lámal, ale naďalej pokračoval celkom strmo nahor. Chýbalo mi už asi len 200 výškových metrov, alebo to bolo skôr 200 metrov ešte stále? Nad hranou sa v menšej priehlbine znova objavili otravné penitentes, ktoré som musel namáhavo obchádzať, neskôr som dokonca pár desiatok metrov musel klesnúť nižšie, lebo priamo hore sa ísť proste nedalo. Hore na vrchol viedol celkom široký pás sute bez snehu po ktorom som sa rozhodol ísť priamo hore v mačkách, pripadalo mi to totiž jednoduchšie. Nakoniec som sa okolo 15:15 dostal na vrchol. Vyliezol som na ozajstný okraj krátera a díval som sa len tak dole s obrovskou úľavou, že už nemusím šliapať hore, a odteraz to už pôjde iba dole. Urobil som si svoj výškový rekord s výškou 6342 metrov. Pofotil som všetko čo sa dalo, vychutnal si najlepší výhľad aký som v živote kedy mal. Videl som sopečné polia všade naokolo, dedinka Parinacota, z ktorej som včera ráno vyrazil bola sotva viditeľná. 6540 metrov vysoká hora Sajama v susednej Bolívii bola vzdialená len okolo 20 kilometrov, pôvodne som plánoval vyliezť aj na ňu. Vtedy som však ešte nevedel, že sa mi to nepodarí.

_DSC2746

O pol štvrtej som začal zostup. Išlo do úplne parádne, šmýkal som sa po sopečnej suti, a za pár minút som bol na falošnej hrane krátera asi o 200 metrov nižšie. Tam začal krátky úsek s penitentes a ďalej som pokračoval po relatívne hladkom ľadovci, alebo teda po snehovej ploche. Sem tam som musel preskočiť nejakú tú trhlinu. Netrvalo dlho a prišiel som na hranicu snehu a skál, preliezol pár hraničných penitentes a ocitol sa znova na čiernych balvanoch vo výške okolo 5600 metrov. Musel som zbehnúť ešte 600 metrov k stanu, už som ho mal na dohľad od nejakej spodnej tretiny ľadovca. Vracal som sa dole úplne inou cestou ako som šiel hore, jednak som nenašiel svoju pôvodnú cestu a jednak som chcel byť dole čo najskôr. Išiel som priamo dole krížom cez rôzne žľaby a k stanu som sa dostal celkom vyflusnutý niečo po šiestej hodine večer.  Obzrel som sa za seba a videl som krásny biely kužeľ, ako sa týčil nado mnou v mäkkom večernom svetle. Nechcelo sa mi veriť, že pred troma hodinami som stál úplne na vrchole.

_DSC2785

Viac fotografíí na mojom FLICKR profile.

Leave a Reply