Orla Perč – Vysoké Tatry- 2016

p1090140

Dlho plánovaný sen sa stal konečne skutočnosťou. Vyrazili sme do poľských Tatier na už od vysokej školy plánovanú Orlu perč. V Tatrách som už čo-to pochodil, poľská strana ale napriek jednému výletu ostávala neprávom opomínaná. A práve táto, vraj najstaršia ferrata v Európe, je vraj najkrajšou túrou v celých Tatrách. Cesta bola vybudovaná medzi rokmi 1903 až 1906 dvoma poľskými profesormi, Walentom Gadowskim a Franciszekom Nowickim. Pôvodne vraj uvažovali aj o názve “Kozia perč”, kvôli vzdušným úsekom sa ale nakoniec ujal výstižnejsí názov Orlia perč. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že koza by na niektorých úsekoch mala celkom vážne problémy, orol by bol ale v pohode.  🙂 Túra bola populárna hneď od svojho vzniku, miestami je dosť exponovaná, čo si vyžiadalo už nejednu obeť. Prvom obeťou bol v roku 1911 ruský študent z Moskvy Ján Drege, po ktorom je aj pomenovaný žľab, v ktorom našiel svoju smrť.

P1090066

Orlia perč je svojou dĺžkou a expozíciou najťažšou značenou cestou v celých Tatrách. Vedie po hrebeni Svinica – Wołoszyn od sedla Zawrat (2 159 m) po sedlo Krzyżne (2 113 m). Má iba 4 km, ale pri celkovom prevýšení približne 1 050 m to trvá od sedla po sedlo okolo 6-8 hodín v závislosti od toho, akí makači ju idú. Zdržiavať môže hlavne, ani nie tak vlastná kondícia, ako skôr dopravné zápchy na reťazových a rebríkových úsekoch, ktorých je tam dosť. Cesta je pre domácich nesmierne populárna, a za dobrého počasia je tam doslova hlava na hlave. Pre mnohých ľudí čo neboli nikdy v živote na žiadnej ferrate, predstavuje táto cesta vrchol exponovanosti a nebezpečnosti. Nie je úplne ojedinelým javom tam vidieť ľudí s klasickými ferratovými setmi. My sme videli dvoch, ktorí sa zubami nechtami snažili nezahynúť, a nerozšíriť tak svojou maličkosťou rady obetí. Podľa ich tempa sme to odhadli na ich prvú akčnejšiu cestu, a možno aj poslednú. Pri počte ľudí okolo 100 miliónov v ten deň je to samozrejme marginálne, s feraťákom tam ale človek sám nebude, budú tam minimálne dvaja. Čo sa týka prilieb, ich výskyt bol oveľa hojnejší, videli sme možno tak 50 prilieb. Čo je naozaj potrebné a nevyhnutné sú celoprstové rukavice. Na ceste je pomerne dosť núdzových exitov na obe strany, značených pre nás aj neobvyklou čiernou značkou. Nemyslím si, žeby čierna farba indikovala nejakú výraznú obtiažnosť, ako je tomu pri lyžiarskych zjazdovkách. Kvôli množstvu trás, ktoré sa napájajú, alebo skôr sa odpájajú z červenej “Perči” museli využiť ďaľšiu farbu nech sa to ľudom nepletie.

Cesta sa dá zhruba rozdeliť na nasledovné úseky:

orla

1. Mały Kozi Wierch (2 228 m), 2. Zamrzle Czuby (2 189 m), 3. Kozia Przełęcz (2 137 m) 4. Kozie Czuby (2 263 – 2239 m), 5. Kozi Wierch (2 291 m) 6. Przełączka nad Buczynową Dolinką (2 225 m) 7. Žleb Kulczyńskiego (2 159 m) 8. Zadni Granat (2 240 m) 9. Pośredni Granat (2 234 m) 10. Skrajny Granat (2 225 m) 11. Przełęcz Nowickiego (2 105 m), 12. Mała Buczynowa Turnia (2 171 m)

 

 

úsek vzd. [km] hore [m] dole [m] čas [h]
1  Sedlo Zawrat (2 159 m) – Kozia Przełęcz (2 240 m) 0,8 205 225 1 1/2
2  Kozia Przełęcz – Kozi Wierch (2 291 m) 0,4 225 45 1 3/4
3  Kozi Wierch – Žleb Kulczyńskiego (2 159 m) 0,8 80 225 3/4
4  Žleb Kulczyńskiego – Skrajny Granat (2 225 m) 0,8 180 115 3/4
5  Skrajny Granat – Sedlo Krzyżne (2 112 m) 1,5 330 445 2 1/4
spolu 4,3 1020 1055 7
 zdroj: www.kstst.sk

P1090137

Orlica, ako sme si ju pomenovali, sa dá rozdeliť na viac dní v závislosti od toho odkiaľ sa tam človek vyberie. Zo Slovenska tam nie je veľmi jednoduchý prístup bez toho, aby človek niekde po ceste spal. Naplánovali sme si teda pekný štvordňový trek cez Tichú a Kôprovú dolinu s dvojdňovou odbočkou do Poľska. Najrýchlejšia plne legálna verzia by asi bola ísť hore Tichou, cez Kasprow wierch a Swinicu zísť dole na chatu v Doline Pieci stawow Polskich. Ďalší deň otočiť Orlicu a na posledný tretí deň sa vrátiť tou istou cestou naspäť. Dve najbližšie sedlá Hladké sedlo a Chalubinského vráta sú z neznámych dôvodov uzatvorené, aj keď tade vedú turistické chodníky na obe strany. V Hladkom sedle končí značený slovenský chodník, a nedá sa ním pokračovať dole do Poľska, a naopak Chalubinského vráta sú verejne dostupné iba z Poľskej strany, slovenský chodník je tu oficiálne zrušený. Legálne prechody sú teda iba na Kasprowom vrchu a na Rysoch. Ide ešte asi o relikt z predúnijných a predschengenských dôb. Pamätám si, keď na mňa po zostupe z Rysov vyskočil z kosodreviny  pri Morskom oku poľský pohraničník a požadoval platný cestový pas! 🙂 Takisto na mňa vybehli poľský pohraničiari na Kasprowom vrchu, keď som chcel odbočiť na žltú značku dole do Tichej doliny. Keďže tam nebol oficiálny prechod, nedalo sa tam prejsť cez hranicu aj keď tam bola platná značka. Slováci mohli vyšliapať hore, ale do bufetu na Kasprowom vrchu ich už nepustili, lebo bol v zahraničí. A na rozdiel od Rysov tam nepomohol ani platný cestovný pas! V rámci Schengenu už toto polícia nerieši, niekto v tých sedlách asi len zabudol domaľovať značky. A možno je to aj tak dobré, aspoň sa davy ľudí z Kasprowho vrchu nevalia do našich dvoch skoro vymretých dolín, do Tichej a Kôprovej.

P1090112

Keďže neobľubujeme prepchaté poľské chaty, zvolili sme radšej variantu pod širákom. V Tichej doline je vhodných miest viac ako dosť. V noci nás našťastie žiaden maco nenavštívil, tak ako sa to stalo bratom Čechom pár dní pred nami. Ráno nás pri raňajkách prekvapila skupinka troch Slovákov, ktorí to mali namierené do Tomanovho sedla. Jediní to ľudkovia na slovenskej strane. Za nejaké tri hodinky sme pokojne vyšli na Kasprow vrch a tam začali davy. Jednak sú poľské Tatry o dosť preľudnenejšie, ako tie naše, a jednak je na Kaprowom vrchu konečná lanovky, čo počet turistov a aj tzv. “iPhone selfie turistov” exponenciálne zvyšuje. 80% z nich sa našťastie nedostane ďalej, ako na pár kilometrov od stanice lanovky, väčšina končí v Ľaliovom sedle, tam dáva selfie, “svačinku” a otočku. My sme za Swinicou zišli po modrej a ubytovali sa niekde nad Zadnym stawom. Ďalší deň bola totiž v pláne Orlica.

Okolo desiatej ráno sme zo sedla Zawrat nastúpili na “oficiálnu” Orliu perč. A to sme zďaleka neboli poslední, mali sme pocit, že ľudia tam  prúdia neustále od ôsmej ráno, tak do desiatej večer. Pomaly sme postupovali smerom na Kozi wierch, miestami sme čakali v zápche pred Zamrzlou a Kozou przelecz-ami. Hore na Kozom wierchu si ani nebolo kde sadnúť, tak sme ďalej pokračovali s tým, že svačinka bude niekde o kúsok ďalej. V Žlebe Kulczyńskiego sme pomaly začali stretávať ľudí v protismere, je to zhruba v polovici cesty, tak to bolo aj celkom logické. Po celkom dlhom rebríku sa zo žlebu Kulczyńskiego otvára hrebeň, a krásne je vidno skupinu “Granátov”. Každý z nich je okupovaný početnými bataliónmi Poliakov, tažko si človek nájde miesto len pre seba. Ak aj áno, tak za predpokladu že flek aspoň trochu stojí za to, sa k vám hneď niekto pridá. 🙂

OrlaPerc04

Cesta sa celý čas vinie hrebeňom, prechádza z jednej strany na druhú, miestami vystupuje na jednotlivé vrcholky. Za posledným Granátom, keď si už človek myslí, že je skoro koniec, je ale celkom na omyle. Reťazové úseky s kramlami ešte nepovedali posledné slovo, až po sedielko Nowickiego, pomenované podľa jedného zo zakladateľov Orlej perče, je ich ešte požehnane. Potom už nasleduje iba Mala Buczinowa turnia, a za ňou je už dole Sedlo Krzyżne s výškou 2112 m., čo je aj oficiálne ukončenie “Orlice”. Ostáva nám len “zbehnúť” hodinku a pol dole k Schronisku v doline u pieciu stawow Polskich a dať si tam zaslúžené pivo. 🙂 Na celej ceste nie je vôbec žiadna voda, v prípade letného úpeku to musí byt obzvlášť kruté a nemilosrdné. Našťastie sme mali celkom pod mrakom, takže dva litre mi v kameli v pohode vystačili, a žiadny problém s vodou sa chvalabohu nekonal.

P1090268

Dole na chate sme si dali pivko s palacinkami a pobrali sa radšej ďalej. Padala už pomaly tma, a potme sa nám tam  nechcelo príliš šaškovať. Asi za hodinku sme dorazili na naše miesto, rýchlo našli naše veci schované pod výrazným balvanom a uložili sa spať. Zajtra nás mala čakať posledná a časovo najdlhšia etapa.

Nedeľné ráno bolo o poznanie kľudnejšie, ako to predošlé. Hore išlo výrazne menej ľudí, ale stále to bolo veľa. Zbalili sme veci, a niečo pred deviatou sme už schádzali do doliny s tým, že tentoraz nepôjdeme dole k plesám, ale odbočíme napravo hore smerom do sedla Szpiglasowa przelecz. Sedlo má výšku 2110 metrov, a je ako inak plné Poliakov. Aj vedľajší štít je plne obsadený. Vzhľadom na podmienky ideme dole s tým, že si dáme obed až v ďaľšom sedle, v sedle Chalubinského vráta kade sme sa chceli vrátiť späť na Slovensko.  Z poľskej strany je to slepá ulička, tak sme dúfali, že aspoň tam budeme mať kľud. To sme ale ešte netušili, ako sme sa mýlili. Ako sme zišli z jedného sedla a začali stúpať do druhého, zrazu sme pred nami zbadali skupinku asi ôsmich tínedžerov. Tak zasa sme neboli sami. Polhodinka a boli hore, zo sedla sa nám otvoril krásny pohľad na Vyšné Temnosmrečinské pleso. Keďže tam dosť fúkalo, Poliaci sa chytro ponáhľali naspäť. My sme prešli na druhú stranu, smerom k plesu na Slovensko. Chodník tam bol jasne viditeľný, aj keď nebol značený.  Podľa stôp sme videli, že tadeto sem-tam niekto prebehne, neboli sme jediní s týmto nápadom. Tak ako vedľajšie Hladké sedlo je “ilegálne” z poľskej strany, Chalubinského vráta sú “ilegálne” z našej strany. Okrem menšieho úseku s kosodrevinou sme krásne zišli dole k jazeru. Dole sme mali konečne kľud na jedlo, v celej doline sme boli úplne sami, možno len nejaký maco spal opodiaľ. Bol to naozaj obrovský kontrast oproti preľudnenej poľskej strane. Pre našich susedov je táto oblasť najcentrálnejšou oblasťou Tatier, na Kasprowy wierch ide lanovka, k Morskému oku ide asfaltka, takže celá oblasť je cez víkendy doslova preplnená. Na druhej strane hranice, na našej strane sú dve skoro ľudoprázdne, dlhočizné doliny – Tichá a Kôprová. Túra z Tichej do Kôprovej cez sedlo Závory je dosť nezáživná, nečudo, že v doline okrem pár cyklistov, skoro nikto nie je. Jediní pešiaci, ktorých sme stretli, bol poľský párik ponáhľajúci sa smerom hore do jedného z dvoch spomínaných sediel.  Vychutnávali sme si teda ticho a pokoj a pomaly sa odhodlávali na záver nášho výletu – dlhočizný úsek od plies až dole na Podbánske. Cestou sme míňali lykožrútom zdecimované porasty v hornej časti Kôprovej doliny – smutný to pohľad, akoby bol celý les zakliaty nejakou ježibabou. Jej moc ale nesiahala všade, a o pár sto metrov bolo opäť všetko zelené. K autu sme stihli prísť ešte za svetla, okolo siedmej večer. Tomu sa hovorí perfektne využitý nielen posledný deň, ale celý predĺžený víkend.

IMG_0309

8

Leave a Reply