Myanmar 2016

DSC_1668

Warning: Invalid argument supplied for foreach() in /www/doc/www.brisski.sk/www/wp-content/plugins/osm/osm_map_v3/osm-sc-osm_map_v3.php on line 388

Barma je vraj super krajina. Má na to všetky predpoklady – krásne more, krásne pamiatky, je to najbuddhistickejšia krajina sveta, čiže je aj jedna z najbezpečnejších a cenová úroveň je porovnateľná s ostatnými okolitými Juhoázijskými krajinami. V minulosti sa tam vraj dalo dosť ťažko dostať, keďže tam vládla, a aj stále viac menej vládne vojenská junta. Zriadenie je ale každým rokom uvoľnenejšie, turistov je tam už celá kopa. Ešte aj dnes sa niekde hovorí, že Barma, teda správnejšie Myanmar, je výrazne iná a uzavretejšia ako susedné Thajsko či Laos. Dávnejšie to možno platilo pre celú Barmu, dnes sa to už ale týka iba odľahlých prihraničných oblastí, kam turisti aj tak veľmi nechodia.

Do Barmy sme leteli vo dvojici z Prahy cez Čínu za 410E na osobu.  Ako sa Barma zturističnela, ceny leteniek do Yangonu sa vyrovnali s mekkami výletníkov ako Bangkok, alebo Kuala Lumpur. Na rozdiel od informácií z netu, by sa dokonca aj víza mali dať vybaviť na počkanie priamo na letisku. Pre istotu sme mali vybavené elektronické víza dopredu.  V obave pred neznámou krajinou som dokonca zabookoval aj hotel na prvú noc v Yangone. A hneď pri pagode Sule, čo je jedna z dominánt Yangonu. V prípade, že by sme sa niekde zúfalo zamotali a nevedeli nájsť cestu von, každý taxikár by nás hneď doviezol k Sule. Čo ale podľa obrázka na booking.com vyzeralo úplne super, v skutočnosti až tak super nebolo – ale tie dve noci sme tam v pohode vydržali.

DSC_2522

Po únavnom a časovo celkom náročnom presune cez skoro celú Čínu sme sa ocitli na výrazne chudobnejšom Myanmarskom letisku. Niežeby bolo nejaké výrazne ošuntelé, ale v porovnaní so Šanghajským, ale aj Kunmingským letiskom bolo vidieť, že sme sa ocitli asi o 30 rokov naspäť. Barmánci boli takisto úplne iní ako Čínania, aj ked je Kunming je na skok od hranice. Prvá vec ktorá nám udrela do očí boli “sukne” longy, ktoré nosili všetky ženy a aj drvivá väčšina mužov.  Veľmi originálne bolo aj maľovanie líc, prípadne celej tváre béžovou farbou tanaka. Pomaľované boli skoro všetky ženy či dievčatá, menej často už muži. Cesta z letiska trvá v 24-hodín denne trvajúcej zápche vo vyše päť miliónovom Yangone asi hodinu. Ako sme konečne zhliadli siluetu pagody Sule, vedeli sme, že sme “doma”. Náš guest house sa nachádzal v moslimskej štvrti, čo bolo pre mňa celkom prekvapením. V buddhistickej Barme, o uličku vedľa stáročia starej pagody Sule je mešita a pár moslimských uličiek. Nebol to samozrejme žiadny problém, len trochu zvláštne. Pagoda Sule je  Yangonským centrom najcentrovatejším, je v centre pôvodnej koloniálnej zástavby, kde sú uličky nasekané tesne vedľa seba podľa pravouhlého plánu. Kedysi to síce mohlo vyzerať parádne, ale vzhľadom na skoro nulovú údržbu sú všetky domy v dezolátnom stave. Barma je tropická monzúnová krajina, steny domov sú teda logicky plesnivé, každý dom, skoro každé poschodie má inú farbu, balkóny takisto postrádajú akýkoľvek systém. Z pohľadu Európana čistý chaos, pri zmene uhlu pohľadu sa v tom ale dá nájsť určité čaro a krása. Vstup do našeho “hotela” viedol práve cez jednu takúto plesnivú chodbu a schodisko, kde na druhom poschodí sme mali krásny výhľad z našeho chaotického balkóniku na okolité chaotické balkóniky. Vo veľkomestách juhovýchodnej Ázie je štandardne príliš veľa ľudí na jednotku miesta, takže všetci sú natlačení tesne na sebe.

DSC_2444

Pagoda Shwedagon ako hlavná turistická atrakcia Yangonu je jednoducho krásna. Je majestátna,  ligoce sa zlatom, a je neustále plná ľudí. Je to hlavná Yangonská pagoda, je najstaršia, a určite aj najkrajšia. Podľa jednej veľmi diskutabilnej legendy je stará až 2600 rokov, čo je skoro určite len zbožné prianie miestnych budhistických predstaviteľov. Určite je ale veľmi stará. Podľa realistickejších odhadov bola postavená medzi šiestym až desiatym storočím našeho letopočtu, určite má teda niečo medzi 1000 až 1400 rokov. Je vysoká 99 metrov a podľa legendy sú v nej uložené Buddhove vlasy. Mjanmarčania, z ktorých väčšinu tvoria Barmánci, sú veľmi zbožným národom.  Každý boží deň krúžia v zmysle starej buddhistickej tradície v smere hodinových ručičiek okolo gigantickej zlatej stúpy. Mjanmar, alebo Barma je v podstate ešte stále veľmi tradičná krajina, buddhistická filozofia prestupuje životom Barmáncov všetkých spoločenských vrstiev od žobrákov na ulici až po prezidenta stojaceho na čele krajiny. Mimochodom toto je celkom zaujímavá novinka – Mjanmar má po vyše 50 rokoch od roku 2016 prvý krát zvoleného prezidenta bez vojenského pozadia! Jeho meno je Htin Kyaw a pokračuje v reformách svojho predchodcu Thein Seina, bývalého generála a prvého prezidenta, ktorý výraznom mierou prispel k otvoreniu sa Mjanmaru svetu.

_DSC0444

90% obyvateľov Mjanmaru sú prívrženci theravádskeho buddhizmu, 5% obyvateľov sú kresťania, čo je zrejme následok práce kresťanských misionárov počas britskej koloniálnej nadvlády a zvyšné 4% sú etnickí moslimovia, hlavne Rohingovia žijúci prevažne na severozápade krajiny pri hraniciach s Bangladéšom. Práve Rohingovia sú terčom pomerne častých útokov zo strany väčšinového budhistického obyvateľstva, za čo je Mjanmar  často kritizovaný svetovým spoločenstvom.  Podľa amerických odhadov žije v Mjanmare až 10% moslimov, čo je viac ako dvojnásobok ako pripúšťa vláda. Rohingom sú všeobecne perzekuovaní, nebolo im udelené štátne občianstvo, nemohli kandidovať vo voľbách a vzhľadom na pretrvávajúce nepriateľstvo museli mnohí utiecť buď do Bangladéša, alebo do iných moslimských krajín.

Barma ako výrazne multietnická krajina má mnoho problémov s rôznymi malými národmi, či skôr iba etnickými skupinami. V krajine sa hovorí vyše sto jazykmi! Na hraniciach s Thajskom prebiehajú sporadické boje s Karenskou menšinou, na severe sa zas bojuje v Kačjinskom štáte na hraniciach s Čínou. V prihraničnom Arakanskom štáte vzplanú čas od času už spomínané nepokoje spojené s moslimskou menšinou.  Keďže skoro na všetkých hraniciach bývajú ak už nie priame boje, tak aspoň nepokoje, sú tieto prihraničné oblasti neprístupné cudzincom. Pravdou však je, že územia so zákazom vstupu sa každým rokom zmenšujú a turistom sa otvárajú doteraz neprístupné časti krajiny.

_DSC0489

Hoci  sa územia s obmedzeným vstupov nachádzajú zväčša na okrajoch krajiny, hlavné zaujímavosti krajiny sa naopak nachádzajú v jej centre. Hlavné turistické lákadlo predstavuje jednoznačne Bagan. Niet o tom žiadnych pochýb. Turisti keď aj navštívia krajinu takpovediac len “na otočku“, Bagan so svojimi chrámami určite nevynechajú. Na svete sú v podstate len dve lokality, kde je doslova nepreberné množstvo chrámov na relatívne malej ploche – Angkor Wat v Kambodži a Bagan v Barme. Názory na to, ktorý komplex je krajší sa rôznia, koľko ľudí, toľko chutí. Osobne som navštívil oba, ale neviem povedať ktorý je krajší, oba sú účasné aj keď oba sú iné. Isté je len to, že na oba komplexy si treba vyčleniť aspoň tri dni, za menej sa to proste nedá stihnúť. V Bagane je vraj vyše dvetisíc sakrálnych stavieb, od maličkých stúp až po gigantické chrámy veľkosti Notre Dame v Paríži. Aby získal človek aspoň základný prehľad o tom čo všetko tam je, potrebuje nejakú rýchlejšiu formu transportu ako vlastné nohy. Populárne sú bicykle, motorky, a v poslednom čase aj elektrické skútre. Pre tradičnejší zážitok je možné objednať si koňmi ťahaný koč, majetnejší si môžu vychutnať pohľad na Baganskú pláň z balóna. V závislosti od počasia štartujú balóny veľmi skoro ráno, aby ľudia zažili úžasný východ slnka, ktorým je Bagan svetoznámy. Fotky východu slnka nad Baganskými vežičkami sú dokonca také populárne, že najlepšie fotomiesta na pagodách pre vytúžený záber sú už za tmy doslova preplnené a opozdilci si už potom ani nemajú kam sadnúť. Mne sa však podarilo násjť nie až tak preplnený chrám a výsledné zábery si myslím, že stoja za to.

Bagan01

Z Baganu nie je veľmi ďaleko do známeho mesta Mandalay, ktoré preslávil anglický spisovateľ Rudyard Kipling vo svojom románe Road to Mandalay koncom 19. storočia. Pravdou je, že romanticky opisovaný starý Mandalay z konca 19. Storočia má s dnešným Mandalayom pramálo spoločné. Dnešný Mandalay je bežná juhoázijská metropola s vyše miliónom obyvateľov so vsetkými kladmi aj zápormi, ktoré k tomu patria. Mesto ležiace na brehu juhoázijského veľtoku Irawadi má veľmi bohatú históriu, viackrát bolo hlavným mestom Barmy, neďaleko sa nachádzajú aj dve bývalé hlavné mestá Inwa a Sagaing.  Svetoznámi U-bein most len dopĺňa paletu turistických atrakcií mesta Mandalay, a jeho blízkeho okolia.

DSC_2157

Akokoľvek časovo obmedzená návšteva Mjanmaru by bola nekompletná bez aspoň krátkeho výletu k jazeru Inle. Jazero je pre cudzincov ukážkou takej Barmy, aká je krajina v skutočnosti, krajiny s pestrou skladbov obyvateľov s ešte pestrejšími obyčajami a tradíciami. Práve tu na jazere Inle môžeme vidieť známe tzv. “dlhokrké” ženy, záhrady plávajúce doslova na vode, tradičný spôsob rybolovu či tradičný budhistický kláštor postavený na koloch takisto na vode.

DSC_1115

Otvorenie sa Barmy svetu so sebou prináša okrem nesporných výhod aj mnohé negatíva. Miestni ľudia sú extrémne chudobní, mnohí žijú len z pár dolárov na deň, a preto sa im nemožno čudovať že sa snažia vytiahnuť z turistov čo najviac peňazí. Hovorí sa, že Barma je krajinou ešte neskazenou turistickým ruchom, opak je však pravdou. Vďaka uvoľneniu politickej situácie zaznamenali v Mjanmare raketový nástup turizmu. Za posledné roky sa počet turistov zvýšil o 500%. Necelých 800 000 turistov z roku 2010 nahradilo vyše 5 miliónov cudzincov za posledný rok. Je logické, že takýto nárast priniesol mnoho neželaných efektov aj z hľadiska bežného návštevníka. Rybári už nelovia ryby svojim tradičným spôsobom, ale čakajú na turistov, ktorý im za ukážku toho, ako to ešte pred pár rokmi normálne robili, zaplatia nemalé peniaze. Týmto sa im už vôbec neoplatí lovit ryby tradičným a dosť neefektívnym spôsobom, viac sa im oplatí sa iba tváriť, že tie ryby lovia a neskôr si ich kúpiť v meste na trhu. Podobne je to s dlhokrkými ženami, ktoré trávia čas sedením v tradičnom domčeku, nechávajúc sa donekonečna fotiť turistami bažiacich po tradičných barmských fotografiách. Veľmi to pripomínalo ľudskú ZOO, kde si turisti fotia v podstate len atrapy miestnych tradícií, mysliac si, že vidia nefalšovanú skutočnosť. Ono sú tie tradície nepochybne ešte stále živé, ale niekde inde, nie na hlavnej vyhliadkovej trase turistických člnov brázdiacich kľudné vody jazera Inle.  Ako sa Barma zmenila z uzavretej tradičnej krajiny na vychytenú turistickú destináciu, krajina nepochybne stratila mnoho zo svojej autentičnosti, na druhej strane to ale znamenalo nesmierny prínos pre miestne obyvateľstvo z pohľadu ekonomiky a životnej úrovne.

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

Leave a Reply