Mont Blanc 4810 m.

DSC_1358x

      Mont Blanc, Francúzmi niekedy nazývaný aj “La Dame Blanche – Biela Dáma”, je mnohými považovaný za najvyššiu horu Európy, aj keď to nie je tak celkom pravda. S výškou 4807 m.n.m je síce suverénne najvyššou horou Álp, nedosahuje ale výšku kaukazskej hory Elbrus – 5642 m.n.m, ktorá je v skutočnosti najvyššou horou Európy. To je geografický fakt vyplývajúci z hraníc, aj ked ho mnohí, hlavne západoeurópania – Francúzi a Taliani odmietajú akceptovať.  Samozrejme, tento spor o najvyššej hore nijako neuberá Mont Blancu na kráse a význame. Okolo Mont Blancu sa točí aj ďaľší spor o tom, v ktorej krajine sa vlastne nachádza. Podľa zmluvy medzi Francúzskom a Talianskom z roku 1860 by mala hranica prechádzať priamo najvyšším bodom, francúzski kartografi ale videli situáciu ináč a zvykli viesť hranicu juhovýchodnejšie, čím sa celý vrchol Mont Blancu ocitol vo Francúzsku. Časom sa to stalo pravidlom a dnes sa považuje za najvyšší vrchol Talianska Monte Bianco di Courmayeur, vedlajší vrchol Mont Blancu. Do tretice sa veľa zdrojov nevie zhodnúť ani na presnej výške hory. Najčastejšie sa uvádzajú hodnoty 4810 m.n.m. a 4807 m.n.m. V skutočnosti sú správne oba údaje. Vrchol Mont Blancu je pokrytý miestami až 20 metrov hrubou vrstvou ľadovca, ktorej hrúbka v závislosti od klimatických podmienok kolíše v rozmedzí pár metrov. V rokoch 2001 až 2003 boli uskutočnené presné merania pomocou GPS a tie potvrdili tieto výškové fluktuácie.

DSC_1086

       Prvý výstup na Mont Blanc podnikol 8. augusta roku 1786 profesionálny hladač kryštálov Jacques Balmat spolu s doktorom Paccardom zo Chamonix. Dvojica vyrazila zo Chamonix a prespala na vrchole hory “Montagne de la cote”. Na druhý deň sa ráno o štvrtej vybrali cez Grand Plateau na vrchol, ktorý aj o 18:23 dosiahli.  O výstupe niet pochýb, pretože celý postup horolezcov bol sledovaný zo Chamonix pomocou ďalekohľadu. Pokorením vrcholu prekonali aj legendu o prekliatí hory. Prvou ženou, ktorá zdolala Mont Blanc bola v roku 1808 francúzka rodáčka zo Chamonix Marie Paradis. Od tých čias zdolalo Mont Blanc bezpočet ľudí zo všetkých kútov sveta. Prístup k Mont Blancu je možný z Francúzska, z mestečka Chamonix v údolí Savoy, alebo z Talianskeho Courmayeru v údolí Val d´Aosta. Obe mestečká sú prepojené 11,2 km dlhým tunelom vedúcim priamo pod masívom Mont Blancu.

DSC_1025

      Napriek relatívne nízkej obtiažnosti výstupu tzv. Normálkou by sa nemal výstup podceniť. Na Mont Blancu už zahynulo viac ako 1000 ľudí,  za čo mu patrí medzi svetovými horami smutné prvenstvo.  Na “vine” bolo najčastejšie počasie, prípadne neskúsenosť a precenenie vlastných schopností. Mont Blanc je známy častými a extrémnymi zmenami počasia. Leží na západnom okraji Álp a leží v ceste všetkým frontom prichádzajúcim hlavne zo západu a severozápadu. Na vrchol vedú štyry pomerne ľahké cesty, najpopulárnejšia z nich je cesta zo Chamonix cez chatu Goûter, ktorej absolvovanie zaberie väčšine horolezcov dva dni.

DSC_1077

       Cesta sa začína lanovkou v dedine Les Houches. Potom sa pokračuje vláčikom až po Nid d’Aigle do výšky 2372 m.n.m. Tu sa začína vlastný výstup “po svojich”.  Cesta sa podobá tatranským chodníkom, je podobne preplnená, namiesto plachých kamzíkov sú tu pomerne krotké horské kozy, a len panoráma je odlyšná – všade vôkol je množstvo ľadovcov. Po pár hodinách chôdze sa človek dostane na chatu Refuge de Tete Rousse, vo výške 3187 m.n.m. Niektorí sa rozhodnú stráviť noc na tejto chate, väčšina ale pokračuje ďalej k ďaľšej chate Refuge de l’Aiguille du Goûter, ktorá sa nachádza vo výške 3817 m.n.m. Pár sto metrov od chaty Tete Rousse smerom nahor musí človek prejsť známy Veľký kuloár, miesto padajúcich lavín a kameňov. Nejeden človek tu už prišiel o život a je to v podstate najnebezpečnejšie miesto celého výstupu.  Cesta nahor vedie po úzkom strmom skalnom pilieri v západnej stene hory Aig du Gouter a ľudia lezúci nahor neustále uvoľňujú kamene, ktoré padajú s veľkým rachotom dole na ľudí lezúcich poniže. Každých pár sekúnd, v lepšom prípade minút padne väčšia, či menšia kamenná lavínka na ktorú je človek zhora upozorňovaný neustálymi varovnými výkrikmi v mnohých rečiach ako napr. “Roches!, Rocks!, Steine!” apod. Niekedy sú kamene naozaj veľké a predstavujú smrteľné nebezpečenstvo. Naprieč kuloárom je natiahnuté oceľové lano do ktorého sa človek môže “cvaknúť” a prekonať tak tento asi 50 metrový úsek s istením. Pre kuloár a vlastne celý pilier je ochranná prilba ak nie  nevyhnutná, tak určite vysoko odporúčaná.

DSC_1137

Po približne 3-4  hodinách strávených v ceste zaistenej oceľovými lanami sa na konci skalného piliera ukáže chata Refuge de l’Aiguille du Goûter vo výške 3817 m.n.m.  Pre väčšinu ľudí je to konečná pre prvý deň výstupu. Mnohí ľudia tu pociťujú vplyv nadmorskej výšky, bolesti hlavy, zvýšený pulz, malátnosť a zostávajú na chate ešte jednu noc navyše kvôli aklimatizácii.  Chata je v sezóne beznádejne preplnená ľudmi zo všetkých kútov sveta. Všade počuť francúzštinu, taliančinu, angličtinu, japončinu, nemčinu, polštinu a často aj slovenčinu a češtinu. Kto dúfa, že dostane posteľ na spanie, veľmi sa mýli – rezervácia je absolútne nevyhnutná a to s veľkým časovým predstihom. Niekedy sa stane, že človek nedostane ani miesto v jedálni na zemi a musí prenocovať vo vlastnom stane vonku nad chatou. V prípade pekného počasia to však nie je až taký problém a s dobrou výbavou je to určite lepšie a pohodlnejšie riešenie, ako sa tlačiť na zemi v preplnej chate za 20 eur na osobu.

DSC_1156

        Vlastný výstup na vrchol sa začína na druhý deň skoro v noci, zvyčajne okolo 2 – 3 hodiny. Je ešte úplná tma, preto sa nesmie zabudnúť na čelovú lampu.  Keďže od chaty nahor vedie cesta už stále iba po ľadovci, je nevyhnutné mať mačky, turistický cepín a byť riadne naviazaný na lane kvôli prípadné u pádu do ľadovcovej trhliny. Prvé dve – tri hodiny výstupu človek absolvuje skoro v úplnej tme.  Takto zavčasu sa vyráža hlavne z bezpečnostných dôvodov – silné poludňajšie slnečné lúče roztápajú ľadovcovú krustu a chôdza po nej sa može stať nebezpečnou. Takisto je poobede väčšie riziko zmien počasia, prípadne výskytu búrok. Nočný výstup začína výstupom na Dôme du Goûter (4304 m.n.m) a pokračuje smerom k bivaku Vallot vo výške 4362 m.n.m. Zablúdiť v prípade dobrého počasia nie je kde,  cesta je prešlapaná stovkami ľudí, ktorí túto trasu každodenne absolvujú.  Bivak Vallot je plechová budova s 12 posteľami, ktorá slúži iba na núdzové prenocovanie v prípade ohrozenia bezpečnosti, normálne prenocovanie je tu zakázané. Cesta pokračuje ďalej popri Vallote strmo nahor po hrebeni Bosses.

DSC_1266

Terén tu začína byť exponovaný a prípadný pád na hociktorú stranu sa nemusí skončiť dobre.  Hrebeň je široký miestami doslova iba 20-30 cm a vyhýbanie sa naproti idúcim horolezcom je často obtiažne a nebezpečné. V letnej sezóne je za dobrého počasia na hrebeni naozaj plno a častému vyhýbaniu sa nedá vyhnúť, preto je namieste najvyššia opatrnosť. V časoch vrcholnej sezóny, čo je zhruba júl a august dosiahne vrchol hory okolo 200-300 ľudí denne. V tejto výške (4300-4800m.n.m.) je len približne 55% kyslíku v ovzduší v porovnaní s hodnotou pri morskej hladine, postup vpred je vďaka tomu citeľne namáhavejší ako napríklad v Tatrách pri rovnakom sklone. Každý musí robiť časté pauzy na nabratie dychu a počkať, kým pulz klesne na rozumnú hodnotu.. Vplyv nadmorskej výšky na organizmus človeka je ale vysoko individuálny, niektorí nepociťujú skoro žiadne zmeny, iní musia odpočívať každých pár sekúnd.  Po približne dvoch hodinách chôdze od bivaku Vallot už ostáva zdolať iba posledný vrcholový úsek hrebeňa a človek sa  ocitne na vrcholovej plošine Mont Blancu.

pano

V prípade dobrého počasia sa jedná o jedinečný zážitok, panoráma vôkol je proste nádherná. Človek vidí všetky alpské velikány ako Matterhorn, Breithorn alebo Monte Rosa pekne zhora. Vrchol Mont Blancu tvorí veľká ľadovcová plošina, kde sa zmestí pomerne veľa ľudí, čo predstavuje veľkú, hlavne psychickú úľavu po úzkom exponovanom hrebeni s priepasťami po oboch stranách.  Na vrchole veje skoro stále silný ľadový vietor, takže zdržiavať sa tam pridlho nie je veľmi príjemné. Pár minút na obdivovanie sveta vôkol, vrcholové foto a rýchlo naspäť. Vačšina ľudí sa vracia tou istou cestou aj nazad, aj keď je možné vybrať si si viacerých možností ako napr. cestu Grand Mullets alebo  Aiguilles Grises na taliansku stranu.

DSC_1332

       Po návrate na chatu Goûter okolo obeda je potrebné po krátkom odpočinku pozbieraťzvyšky síl na zostup pilierom, zbaliť si veci, nič nezabudnúť a vydať sa zdolať posledných 1445 výškových metrov, ktoré nás delia od konečnej stanice vláčika. Dole v Chamonix sa výškový rozdiel medzi vrcholom a mestom blíži 3800 metrom. Je to neskutočný pocit pozerať sa večer zdola hore na vrchol a uvedomovať si pritom, že ešte ráno stál človek na vrchole. Pocit únavy je ale bohato vyvážený pocitom satisfakcie zo zdolania “Bielej dámy”.


 

Leave a Reply