Mongolsko 2015

DSC7720

           Mongolsko je krajina s najnižšou hustotou obyvateľstva na Zemi. Žijú tam iba necelí dvaja ľudia na kilometer štvorcový, konkrétne 1,8. Na porovnanie, na Slovensku máme hustotu obyvateľstva 111 obyvateľov na kilometer štvorcový, v husto osídlenom Holandsku je to až vyše 500 ľudí. Prvenstvo ale patrí Bangladéšu s viac ako 1300 obyvateľmi na jeden kilometer štvorcový. V týchto súvislostiach sa dá možno povedať, že Mongolsko je, okrem hlavného mesta, v podstate prázdna krajina. Na jeho širošírych stepiach sa preháňa viac koní ako ľudí.

P1050455

Moja cesta po Mongolsku bola súčasťou vyše mesačného prechodu cez centrálnu Áziu vlakom. Štartoval som v kazašskom Almaty s cieľom v čínskom Pekingu. Transmongolská magistrála, ako sa železničná trať križujúca celé Mongolsko naprieč nazýva, tvorila viac menej poslednú tretinu celej cesty. Kedže cezhraničné vlaky sú v Ázii výrazne drahšie, odporúča sa prejsť hranicu autom, autobusom, prípadne aj pešo.

Do Mongolska som neprichádzal úplne sám, i keď na cestu som sa tak pôvodne vybral. V ruskom Irkutsku som sa v hosteli zoznámil s dvoma pohodovými Francúzmi, ktorí mali zhodou okolností v pláne zčasti rovnakú cestu. Bol to párik mladých socialistov, miestami až s komunistickými názormi, s ktorými sme vo vlaku živo diskutovali o tom, čo je podľa nás správne a čo už nie. Takto sme sa dostali až na mongolskú hranicu, a potom aj do prvého mongolského mestečka, teda skôr dediny s menom Altanbulag. Toto pohraničné mestečko nemá pre turistov, okrem toho, že je to prvé miesto, kde človek vstúpi na mongolskú pôdu, zjavne žiadny iný význam. Nie je v ňom nič zaujímavé a jediné, čo sa tam podľa nás dalo rozumné urobiť, bolo, ísť odtiaľ čo najrýchlejšie preč. Autobusové spoje premávajú bohvie ako – informácie na zastávke sú totiž všetky písané po mongolsky a ešte k tomu azbukou. Mongolsko je, mimochodom, jediná krajina na svete, okrem krajín bývalého ZSSR, kde sa píše azbukou. V 90-tych rokoch po páde komunistického režimu boli snahy o oživenie pôvodného tradičného písma, nestretli sa ale s veľkou odozvou a väčšina ľudí stále používa mierne upravenú azbuku. Stále viac sa však, najmä vďaka počítačom a angličtine, presadzuje i latinka.

Bolo poobedie. Podľa domácich autobus do najbližšieho mesta Sukhbataar v ten deň už žiadny nemal ísť, odporučili nám zobrať si taxi. Bolo to vyše 25 kilometrov, vzhľadom na blížiaci sa koniec dňa sme veľmi nemali inú možnosť. Našťastie sme boli traja, taxi nebolo prehnane drahé, takže za pár minút sme už uháňali po prekvapujúco dobrej ceste smerom na Sukhbattar. Náš taxikár bol celkom milý, dokonca nám zastavil na pár fotopáuz, keď videl ako sa nadchýname nad voľne sa pasúcimi koňmi na pozadí gýčovitého západu slnka. V Sukhbataare naše kroky smerovali na železničnú stanicu, chceli sme sa čo najskôr dostať do Darkhanu, mesta vzdialeného asi sto kilometrov na juhu. Stanica však bola úplne vymretá, nikde ani nohy, vyzerala, ako keby tam nikdy ani žiadne vlaky nepremávali. Niekde sme ale vyčítali, že nočný vlak do Ulanbaataru pôjde až okolo polnoci, ale v Darkhane nestojí. A tak po večeri v írsko-americkom pube sme opäť nemali inú možnosť, ako ísť ďalej taxíkom. Neviem, či náhodo, alebo to niekto hore tak zariadil, ale do Darkhanu nás zobral opäť ten istý šofér, Nergüi, ako sa nám neskôr predstavil. Darkhan, ako vačšina mongolských miest, neoplýva žiadnymi extra zaujímavosťami. Je ale východzím bodom k jednému z najkrajších mongolských klenotov – takmer tristoročnému kláštoru Amarbayasgalant. To bol v podstate jeden z hlavných dôvodov, prečo som sa dal s Loicom a jeho priateľkou dokopy. Všetci sme vedeli, že kláštor je odľahlý, nejde k nemu žiadna verejná doprava, dokonca ani asfaltová cesta, že sa nachádza doslova uprostred ničoho! Cestovateľovi putujúcemu sólo, by bolo finančne príliš náročné zaplatiť si taxi z Darkhanu tam aj späť. V trojici to bolo predsa len prijateľnejšie. Do Darkhanu sme dorazili celkom večer. Bola tma a v meste nebol vôbec žiaden hostel. Iba pár hotelov s cenami prevyšujúcimi náš rozpočet. „Náš“ taxikár nás vyložil pri hoteli, o ktorom si myslel, že bude hádam najlacnejší. Opäť sa potvrdilo, že cestovať v trojici je v krajine ako Mongolsko oveľa výhodnejšie. Jednotky izby vobec nemali a trojka stála presne toľko, čo dvojka. Ubytovali sme sa a ešte stihli aj nákup v supermarkete, ktorý sa síce zvonka tváril asi ako naše Tesco, len sortiment bol výrazne odlišný. Do očí bijúca bola skoro úplná absencia ovocia či zeleniny. Pár maličkých jabĺčok a nejaké zosušené mrkvy. Výber bol o to zúfalejší, že obaja moji francúzski spolucestovatelia boli vegetariáni. No museli sa uspokojiť s vrecúškovými kórejskými polievkami. Loic iba lamentoval: „Tušil som, že Mongolsko bude zlé, ale že aj v supermarkete v relatívne veľkom meste bude ponuka taká chudobná, som naozaj nečakal“. Mongolsko, spolu s Tibetom, sú pre vegetariánov asi najhoršie krajiny na svete. Takmer nič sa tam neurodí, všetko treba zďaleka dovážať a pre mimimálny záujem miestneho obyvateľstva je ponuka v segmente zdravej výživy pre našinca z Európy doslova zúfalá.

_DSC7841

Nočný život v mongolskom malomeste stál rozhodne aspoň za vyskúšanie, aby sme získali obraz o tom, ako to žije v centrálnom Mongolsku. Z pár barov v centre dunel mongolský pop, často pôvodne ľudové skladby v modernom elektro šate. Štýl zábavy mládeže bol dosť podobný nášmu. Ako postupovala noc a pribúdali hodiny, zvyšoval sa i podiel alkoholu v krvi u väčšiny zúčastnených. Okolo polnoci sa malé námestíčko začalo zapĺňať motajúcimi sa teenagermi, bolo počuť nejaké hádky, jednoducho, klasika. Keďže v Mongolsku sú veľmi tuhé zimy a v Rusku, ktoré je vzdialené len čo by kameňom dohodil, tiež, rovnako aj obľuba alkoholu je podobná. Naša slovensko-francúzska partia zostala len pri asi dvoch pivách, keďže ráno sme vstávali v čase nezlučiteľnom s poriadnym celonočným flámom.

Ráno sme medzi húfom taxikárov snažiacich sa vnútiť nám svoje služby opäť narazili na nášho starého známeho Nergüia. Niektorí jeho kolegovia boli až nepríjemne dotieraví; cesta do kláštora Amarbayansgalant je totiž dlhá, zaberie v podstate celý deň, a zárobok za ňu tu, na tomto bohom zabudnutom mieste, vraj prestavuje priemerný týždenný zárobok taxikára. Na veľkú zlosť ostatných sme si vybrali, ako inak, nášho Nergüia, ktorý sa len tak šibalsky usmieval stojac obďaleč a pozorujúc, ako sa snažíme zbaviť jeho dotieravých kolegov. Relatívne rýchlo sme sa dohodli na cene spomínanej v sprievodcovi a vyrazili na cestu. „Nebudem vás predsa klamať, ste už v podstate moji zmámi“ usmial sa Nergui, keď sme opúšťali parkovisko v Darkhane. Do kláštora to malo byť necelých 150 kilometrov, pričom posledných asi 35 kilometrov viedlo krížom cez pravú, nefalšovanú mongolskú step. Jedna cesta mala trvať asi tri hodiny. Tešil som sa, že ako najvyšší z našej skupinky som mal výhodu sedieť vpredu, a tak mať zároveň krásny výhľad na okolitú krajinu. Odbočka z cesty bola sotva viditeľná, iba malá cedulka oznamovala, že ideme správne. Po dobrej hodinke jazdy krížom krážom, hore a dole cez trávnatú step, sme zastavili priamo pred kláštorom. Jeho názov presne vystihoval okolitú realitu – v mongolčine Amarbayansgalant znamená niečo ako Kláštor pokojného šťastia. Okolo kláštora stálo pár júrt, obďaleč bol menší jurtový kemp pre turistov na prenájom. Tradičnejšie sa asi noc v Mongolsku stráviť nedá – v širošírej stepi v jednej z júrt pod oblohou plnou hviezd, so starým kláštorom stojacim pár metrov vedľa. Vybudovali ho v rokoch 1727-1736. Ako jeden z mála mongolských buddhistických kláštorov v tridsiatych rokoch minulého storočia unikol komunistickému zničeniu. Mnoho mníchov bolo vtedy povraždených, aj veľa cenností bolo zničených. Dnes však už kláštor opäť slúži svojmu účelu, i keď neustále prebieha jeho rekonštrukcia. V čase našej návštevy bola lúka na nádvorí posiata novými škridľami – zrejme išli robiť strechu.

_DSC7419

Keď sme vystúpili z auta, okolo nebolo vôbec nikoho, ale akože naozaj nikoho. Vošli sme na nádvorie kláštora očakávajúc aspoň stánok s lístkami a nejakú stráž, ale vôbec nikoho sme nevideli. Len tak sme sa prechádzali po nádvoriach okolo zamknutých pavilónov, keď sa zrazu ako na zavolanie zjavil malý chlapček, ktorý aj keď nevedel ani slovo po anglicky, ihneď vytušil, čo tak asi traja cudzinci v „jeho“ kláštore môžu chcieť. Odbehol a o pár minút sa vrátil so zväzkom skutočne obrovských kľúčov. Najväčším z nich nám otvoril hlavnú sálu, kde sa ráno a večer schádzajú mnísi na pravidelné modlitby. Exteriér tohto kláštora javil výrazné čínske črty, interiér bol ale čisto tibetský. Tibetská forma buddhizmu bola už v stredoveku vyhlásená za oficiálne náboženstvo Mongolov. Asi najvýznamnejší mongolský láma, Zanabazar, je v kláštore aj pochovaný. Okolitá krajina je typicky mongolská – trávnaté plochy s pasúcimi sa koňmi, sem-tam biela jurta vedľa krištáľovo čistej bystriny. V strede toho všetkého tróni kláštorný komplex s pár novými stúpami postavenými nedávno naokolo. Nečudo, že sme sa tam motali takmer pol dňa, a Nergüi už začínal byť nervózny. Cesta naspať netrvá päť minút, chcel sa vrátiť domov ešte za svetla. Nakoniec sme to samozrejme nestihli, do Darkhanu sme sa vrátili až za tmy, polnočný vlak do Ulanbátaru sme ale stihli s rezervou.

_DSC7559

V Ulanbátare som sa mal rozlúčiť so svojimi francúzskymi spolucestovateľmi, aby som deň na to natrafil na podobných ľudí. Toto sa mi páči na sólo cestovaní, že človek v podstate nemusí byť nikdy naozaj sám. Po svete chodí mnoho ľudí, ktorí, či už sú alebo nie sú sami, vyhľadávajú spoločnosť podobných ľudí. „Ak niekedy zavítaš do Bretónska, ozvi sa a môžeme skočiť na pivo“, vraví Loic a dáva mi svoj facebookový kontakt. Uisťujeme sa, že zostaneme v kontakte, i keď obaja tušíme, že tomu tak asi nebude.

V Ulanbátare som o  dva dni natrafil na Johna a Evu, kanadsko-ruský párik, ktorý chce prejsť celý svet autostopom. Takých ľudí som teda ešte nestretol! Zoznámil som sa s nimi tak, že som im podal foťák, nech ma odfotia pri pamätníku druhej svetopvej vojny, Zaisan. Neskôr sme sa dali do reči a skočili na obed. A dohodli aj spoločný výlet do neďalekého národného parku Terelj. O tom ale až potom.

_DSC7563

Ulanbátar, hlavné mesto Mongolska s vyše miliónom obyvateľov, je aj najväčším mestom krajiny. Pôvodne bol založený v roku 1639 ako kláštor z júrt. Hovorí sa, že polovica všetkých obyvateľov žije v hlavnom meste, i keď to už nie je až tak celkom pravda. Bol som veľmi prekvapený, ako veľmi je to mesto rozvinuté. Slovenská predstave o Ulanbátare je: vačšinou veľa júrt okolo pár rozpadnutých domov v centre. Tak to bolo možno pred sto či pred aspoň päťdesiatimi rokmi. Dnešný Ulanbátar je rozvinuté mesto s množstvom výškových budov, parkov a starobylých chrámov či palácov. Určite ich je tam viac, ako máme my v Bratislave. V Ulanbátare sa nachádza aj jediný buddhistický chrám s neprerušenou prevádzkou aj počas komunizmu – lamaistický chrám Gandan, celým menom Gandantegchinlen. Mal slúžiť ako pocta mongolským tradíciám a dôkaz náboženskej slobody. V chráme stojí najvyššia krytá socha na svete, socha Avalókitéšvaru, vysoká vyše 25 metrov. Socha má celkom zaujímavú históriu: postavili ju v chráme v roku 1911 na oslavu mongolskej nezávislosti. Počas druhej svetovej vojny ju Rusi zničili a odvliekli do zbrojárskych fabrík na výrobu bômb, a nakoniec v roku 1996 v kláštore postavili novú sochu. Jej podstavec tvorí tradičná mongolská jurta nazývaná aj ger, v životnej veľkosti. Socha je naozaj gigantická, na čo prísne ateistický založený marxista Loic iba sucho poznamenal: „Toto je naozaj šialené, akože čím väčšie, tým lepsie!“ V dnešnej dobe je v Mongolsku cítiť veľký návrat k tradičnému lamaizmu, k tibetskej forme buddhizmu. Priamo v centre mesta, jednu ulicu od hlavného Sukhbatarovho námestia, stojí bývalý buddhistický kláštor Choijin. Kláštor bol už za Stalina premenený na múzeum, ktorým zostal dodnes. Možno práve preto sa tento už vyše storočný komplex zachoval skoro neporušený v úplnom centre mesta, obklopený modernými výškovými budovami. So sklenenými budovami naokolo pôsobí naozaj veľmi eklekticky. História mongolského hlavného mesta je veľmi bohatá. Na prezretie všetkých významných múzeí, chrámov a kláštorov si treba vyhradiť aspoň pár dní.

_DSC7641

Návšteva Mongolska by ale bola bez toho, aby človek zavítal aspoň do jedného národného parku ochudobnená o jednu z najkrajších vecí, ktoré v krajine sú, a ktoré robia Mongolsko tak jedinečným na celom svete – o samotnú mongolskú prírodu. O neobývané, skoro ľudoprázdne stepy, hory a lesy. Práve takúto rýchlu ochutnávku pravej tradičnej mongolskej krajiny ponúka Národný park Terelj vzdialený iba pár hodín jazdy autobusom z centra Ulanbátaru. Za asi polhodinu sa človek vymotá z nie až tak rozľahlého veľkomesta a razom sa ocitne akoby v inej krajine. Nízke kopce všade naokolo, nikde ani živej duše, sem-tam jedna biela jurta. Komerčný turizmus však zasiahol už aj túto nepoškvrnenú krajinu – hneď ako sme vystúpili z autobusu, boli nám ponúkáné predražené nocľahy v tradičných obydliach obďaleč: „Hello my friends, see my ger, very close and cheep for you!“ Zdvorilo sme odmietli ponuku na veľmi lacnú jurtu a vybrali sa smerom k vzdialenejším, s úmyslom osloviť miestnych ľudí. Po krátkom rozhovore sa nám podarilo zohnať celú jurtu len pre seba za asi 30 dolárov. V agentúrach v Ulanbátare nám tvrdili, že pod 150 dolárov tam nie je nič, priamo na mieste pred autobusom sa dušovali, že pod 100 dolárov určite nič nenájdeme, a my sme len päť minút odtiaľ spali za 30. Keď má človek trochu vyjednávacích schopností a chvíľku času, potom ide všetko. Johnovi ale bolo aj tých 10 dolárov na osobu veľa. Pôvodnú cenu 60 dolárov za troch okomentoval slovami: „To radšej pôjdem spať niekam hore do stanu“. S priateľkou sú na ceste okolo sveta, nepracujú a sú zvyknutí cestovať všade autostopom. Na prespávanie využívajú couchsurfing. Je to relatívne nový systém ubytovania, keď človek ponúka svoj vlastný byt či dom s tým, že na oplátku môže zas on niekde prespať zadarmo. Takýmto štýlom sa dá cestovať doslova zadarmo, a to doslova aj na druhý koniec sveta. Oni majú takto predbežne dohodnuté ubytovanie v Bratislave, zatiaľ čo ja mám možnosť spať v Moskve.

_DSC7955

V Národnom parku Terelj nie sú nejaké vyslovené atrakcie, je tam menší kláštor s meditačným centrom, a potom už „iba“ krásna príroda. Okolitá scenéria je ako z katalógu, človeku sa ani nechce veriť, že je vzdialený iba pár hodín jazdy z hlavného mesta. Bola neskorá jeseň, ihličie okolitých smrekovcov bolo, ak už nebolo na zemi, jasne zlaté; celá krajina bola ideálnou predlohou pre nejakého impresionistického maliara.

Čas mojej cesty sa pomaly krátil, dni vyhradené pre Mongolsko sa, bohužiaľ, skončili a už opäť som sedel vo vlaku. Cestou do Číny vlak prechádza rozľahlou púšťou Gobi takmer bez zastávky. Do pohraničného mesta Zamyn Uud sme po celonočnej jazde z Ulanbátaru dorazili až na svitaní, a vtedy sa začala posledná etapa môjho vlakového ázijského dobrodružstva. To je už ale iný príbeh.

P1050942

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

 

Leave a Reply