Licancabur 5916m, Bolívia 2014

P1020132

Licancabur, 5912 m.n.m.

Ikonická sopka, symbol celej oblasti severnej Atacamy, leží na Čílsko Bolívijskej hranici vo výške 5912 m.n.m.. Je skoro absolútne symetrická, dá sa povedať, že predstavuje dokonalý etalón sopky. Ako taká je samozrejme veľmi častým cieľom mnohých ľudí čo sa ocitnú v jej blízkosti. Pravdou ale je, že z množstva ľudí čo sa premelú popod ňu sa o výstup na samotný vrchol pokúsi iba zanedbateľný zlomok.  Hore sa dá ísť z dvoch strán, väčšina ide z čilského turistického centra San Pedro de Atacama, kde mnohé cestovky ponúkajú výstup na otočku. Tento prístup je ale dosť riskantný pre ľudí bez dostatočnej aklimatizácie, lebo výška necelých 6000 metrov je už poriadne cítiť. Mnoho ľudí v San Pedro prichádza často z iných, nižšie položených oblastí Čile a logicky sú primálo, alebo dokonca niesú vôbec aklimatizovaný na takú výšku.  Aj preto má tento výlet prezývku “vomit tour”, keďže väčšina neaklimatizovaných ľudí nemôže skončiť ináč. 🙂 Druhá možnosť je pokúsiť sa vyjsť na horu z bolívijskej strany. Najväčším problémom tejto varianty je fakt, že z bolívijskej strany neexistuje absolútne žiadna infraštruktúra, vôbec nič. Najbližšia civilizácia je hraničný prechod Portuzuelo de Cajon, a ten sa nachádza pol dňa pochodu cez vyprahnutú púšť vo výške 4500-5000 metrov. Keďže je to púšť, nieje tam logicky vôbec žiadna voda. Teda nejaká voda tam predsa len je, ale určite sa nedá piť.

_DSC1865

Voda v krásnej Lagune Verde je aj napriek svojej zdanlivej čistote jedovatá kvôli vysokému obsahu arzénu. No a túto opustenú stranu som si vybral ja. Plán ešte zo Slovenska bol taký, že na záver plánovanej Salar tour sa nechám vysadiť niekde čo najbližšie pod horou a za deň-dva to už nejak “dám”. Keď som práve toto navrhol nášmu vodičovi keď sme prechádzali džípom popod horu, poklepal si na čelo, že či som kompletný, a že či to myslím vážne. Že keby ma tu vysadil v strede púšte na brehu jedovatej lagúny, tak ma za pár dní nájdu mŕtveho. Vtedy som sa ho ešte naivne pýtal, či tá voda nebude po chlórovej dezinfekcii náhodou aj pitná? Až vtedy som sa dozvedel, že je jedovatá a tento fakt mi logicky celkom zkrížil plány. Musel som uznať, že bez vody to proste nedáva zmysel a nechal som sa doviezť skoro až na hraničný priechod Portuzuelo.  Tam bola okrem colnice a malého hostela aj stanica strážcov národnej rezervácie Eduardo de Avaroa. Na stanici na moje otázky ohľadom Licancaburu len neveriaco krútili hlavami, podrobné mapy nemali, jediné čo mi vedeli povedať bolo, že je to nebezpečné, že pre jednotlivcov je to zakázané a hore sa dá ísť iba organizovane s miestnym guidom.  Keďže ja som bol ale sám, bolo to pre mňa pridrahé. V prípade vytrvalého a neodbytného záujmu som mal čakať vo vedľajšom hostely, kým sa nejaká skupina nebude hotovať hore aj s miestnym guidom. Toto zas nepripadalo mne ako príliš vhodné riešenie.  Za žiadnu cenu som sa nechcel vzdať individuálneho pokusu o výstup hore na vrchol. Povedal som si, že keď v hosteli doplním vodu nejak to už predsa musí ísť. Hneď ale vyvstali dva nové problémy. Za prvé som bol vzdialený asi deň pochodu cez púšť len na úpätie hory do base campu a nemal som zabezpečenú vlastnú dopravu. A za druhé, množstvo vody, ktoré som potreboval na dva dni bolo v tých výškach a teplotách asi 10 litrov. V hosteli som teda nakúpil 9 litov vody, jednu 5 litrovú bandasku a tri veľké flaše. Len dávam do pozornosti, že môj batoh ešte bez vody vážil vyše 30 kilo! Celý môj juhoamerický trip som bol “naťažko”. Vláčil som stan, spacák, karimatku, varič, nejaké jedlo na 3-4 dni, mačky, cepín, teplé oblečenie na šesťtisícovky. Pripravil som si teda množstvo vody sadol do chládku pred hostel a rozhodol sa čakať na niekoho, kto sa bude vracať mojím smerom. No a zanedlho som videl vracať sa z colnice “nášho” šoféra, ktorý akurát hodil našu francúzsko-ekvádorskú posádku do autobusu do San Pedra a dvoch Francúzov viezol naspať do Uyuni. Vedel som, že sa bude vracať tou istou cestou, ako sme šli doobeda. Napadlo ma stopnúť ho a poprosiť, či by ma znova nezobral na to miesto k Lagune Verde pod horu. S úsmevom som ukázal na mojich skoro 10 litrov vody – “Mira, bastante agua, verdad?”. Keď videl, že to myslím vážne, len kývol nech nasadnem, že ma tam zoberie, ale že som úplne “crazy”.  Ako sme dorazili k lagúne a ja som začal nejak upevňovať všetky tie moje flašky na batoh, Bolívijčan neustále lamentoval, že aká zlá organizácia, ako som to mohol takto vymyslieť, že je to úplne crazy ísť tam takto navečer sám a že sa to tak nemá robiť. Ako som hodil batoh na chrbát a nezlomil sa pod tými vyše 40-timi kilami v páse, spýtal som sa ho posledný krát na cestu a až vtedy sa začal snažit mi niečo zmysluplné poradiť. Ako ísť hore, ktorou stranou je to ľahšie a kade sa vracať. Podľa neho to mali byť asi tri hodiny šlapania do BC, vraj  je tam cesta aj pre džípy , a že by som sa tam nemal stratiť. Viackrát ale zopakoval, že je to zakázané a keď ma tam nájdu rangeri, budem mať problémy. Poďakoval som a zakýval autu, ktoré zachvíľu zmizlo v kúdole prachu.

_DSC1800

Pomaly som sa teda s vyše 40 kilogramovým nákladom vydal hore po kamennej ceste smerom do sedla pod Licancabur, podľa informácií z centra mal byť BC vo výške okolo 4800m. Vo výške okolo 4750 m ale cesta náhle končí a ďalej pokračuje iba chodníček. Keďže stále stúpam, evidentne ešte nie som v sedle. Na mieste kde cesta končí,  je niečo ako otočisko áut, ďalej cez zráz sa už autom naozaj nedá pokračovať. Za nejakých 100 výškovým metrov prídem na plató na ktorom sa nachádza viacero kamenných múrov vysokých tak jeden meter. Primomína mi to ohradu pre ovce alebo lamy, aj ked som tu ale nijaké takéto zvieratá nevidel, tobôž nie ľudí, ktorí by ich tu skúšali chovať.  Vyzerá to byť ideálne miesto na môj kemp, kryté voči vetru, ktorý zatiaľ síce ešte nefúkal, ale časom mohol začať. Zložil som z chrbta moju obludu, rozložil stan, pripravil veci na spanie a uvaril jednu čínsku polievku a nejaké cestoviny.  Bolo to asi najkrajšie miesto, kde som kedy stanoval. Vulkanická panoráma všade naokolo, naľavo vulkán Licancabúr, napravo Juriques a priamo podomnou krikľavo zelená lagúna Verde. Ako som dojedol, bolo ešte relatívne málo hodín, tak som sa vybral trochu povyše smerom do Čile. Našiel som tam zaujímavé sopečné balvany, trošku som pofotil okolie a za takú hodinku som sa vybral naspäť k stanu.  K môjmu veľkému údivu tam stál miestny ranger z národného parku, a keď som prišiel až k nemu, niečo sa mi snažil po španielsky vysvetliť. “Hola amigo, no se puede acampar aqui!” Príliš som mu nerozumel, ale pochopil som z toho to čo mi už povedali mnohokrát dole. Že stanovať je tu zakázané, je to národný park a okrem toho kamenné ohrady v ktorých som si rozbalil stan sú vraj 500 rokov staré incké pamiatky. To som teda fakt nevedel, ale čo som už mal robiť. Chvíľu mi ešte niečo po španielsky argumentoval a gestikuloval, príliš som mu nerozumel, lebo mu chýbali skoro všetky zuby, a aj to čo som rozumel som nedal znať a tváril som sa že absolútne netuším, čo je vo veci a čo sa mi snaží povedať. Keď milý strážca zistil, že jeho snaha bude asi márna, pomaly sa otočil a odišiel s tým, že tu naozaj nemôžem ostať cez noc, a že budem platiť pokutu. Za chvíľu zmizol za zrázom, dole na otočisku asi sadol do svojho džípu a odišiel naspäť na stanicu. V obavách som chvíľu čakal, či sa náhodou nevráti s nejakou posilou, fyzickou, alebo aspoň anglicky hovoriacou, nakoniec sa ale nestalo nič a nikto ďalší ma v noci už neprišiel navštíviť. Pomaly som sa teda uložil do môjho nového jednomiestneho stanu a zababušil sa do spacáku očakávajúc veľkú zimu. Žiadna zima sa ale nekonala, v noci som ešte porobil pár fotiek s tým, že ráno som chcel vstať o 5:30 am.  Plán bol vyraziť najneskôr o šiestej, čakalo ma síce prevýšenie iba 1100 metrov, ale zas tisíc metrov vo výške šesťtisíc je úplne iných tisíc ako tisíc metrov u nás dole v Tatrách. Dole v rangerskej stanici vraveli, že priemerne trvá výstup zo sedla okolo 6-8 hodín, tak som sa podľa toho aj zariadil. Cestu naspäť som ale vôbec nemal vyriešenú, v kútiku duše som dúfal v nejaký “autostop”.

_DSC1838

O pol šiestej mi teda podľa plánu zazvonil budík, celkom čerstvý som vybehol zo stanu. Zhltol som instantnú kašu, spravil si čaj. Zobral asi tri litre vody, zhrabol batoh a presne o šiestej som vyrazil z mojej ohrady. Keďže snehu nebolo, mačky a cepín ostali dole, čo ma celkom potešilo. O 1,5 kila menej celkom pomôže. Ako tak za ranného šera nasledujem sotva viditeľný chodníček, zbadám hore nado mnou skupinku ľudí. Neviem najskôr koľko ich je, ale je ich celkom dosť. Asi v polovici ich všetkých jedného po druhom pochytám, dozviem sa, že sú to Francúzi (ako inak), je ich šesť plus dvaja guidi, prišli sem na dvoch autách.  Vyrážali z parkoviska okolo štvrtej ráno.  Ako stúpam hore, citeľne sa ochladzuje, aj keď slnko neúprosne praží.  Hore na vrchole som okolo 10:20, aj keď tesne pod vrcholom už dávam pauzy pomaly viac, ako kráčam hore. Aj tak je ale celkový čas výstupu 4 a pol hodiny, takže oficiálny čas som stlačil dosť výrazne. Bohvie akí ľudia sem chodia z Európy, ale horskí bežci to asi nebudú. Na hrane krátera sú ešte nejaké zvyšky snehu, dole je známe zamrznuté Licancaburské jazierko, celkovo je ale hora úplne bez snehu. Je to celkom výhodné, keby to tu bolo celé pod snehom a ľadom, mohlo by to tu byť aj dosť nebezpečné. Keďže som mal dokonalé počasie, zostal som hore na hrane krátera aspoň hodinu, aj keď mi napriek palčiakom omŕzali prsty na rukách. Stále som sa nemohol nabažiť okolitej scenérie podo mnou a nestále som okolo seba cvakal čo mi karta stačila.

_DSC1884

Okolo pol dvanástej som sa konečne odhodlal na cestu dole, po balvanoch, suti, a neskôr aj cez celkom hlboký sopečný piesok. Cestou sme minuli malý pamätníček, jedno dievča sa tu vraj minulý rok šmyklo na firnovom poli a predčasne odišlo na druhý svet. Bohvie či vôbec mala na nohách mačky.  Ako som sa vrátil dole do môjho “base kempu”, slnko už pražilo neúprosne a s nižšou výškou a závetrím prišiel neuveriteľný úpek. Zbalil som svoje harampádí a vybral sa dole po chodníku k autám, dúfajúc s malou dušičkou, že budú mať pre mňa miesto v aute. Francúzi hore boli ale veľmi pomalý a spolu s bolívijskými šoférmi sme čakali na zyšok skupiny skoro dve hodiny. Nakoniec ale ich guide súhlasil, že ma zoberú na hranicu Portuzuelo de Cajon. Autom sme tam boli veľmi pohodlne do hodinky. V hosteli som sa najedol a objednal si izbu na jednu noc. Stála ma šialené 4 eurá! Na hostely boli ubytovaní okrem mojich Francúzov aj ešte nejaký iní Francúzi. Začínal som mať dojem, že Bolívia nebola španielskou ale francúzskou kolóniou. Na druhý deň ráno som ešte stretol rangera, ktorý ma bol minulú noc strašiť s pokutou. Iba sa pousmial ale nepovedal nič. Asi ho tie peniaze až tak nemrzeli, keďže tam mali v ten deň pomerne početnú skupinu Francúzov platiacich bohvie koľko za organizovaný výstup. Ja som sa zas pocitom dobre vykonanej práce odobral stopovať na hranicu, ktorá bola asi 1 km od hostela. 🙂

P1020153

 

Leave a Reply