Libanon – Baalbek 2005

DSC_7709

          Do Baalbeku, najkrajšieho archeologického komplexu v Libanone sa dá dostať z Bejrútu za necelé dve hodiny. Cesta vedie cez zaujímavý horský priesmyk a pri spôsobe jazdy libanonských vodičov je to jazda na ktorú sa nezabúda. Jazdu spomaľujú len časté armádne checkpointy. Baalbek sa nachádza približne 90 km severovýchodne od hlavného mesta Libanonu Bejrútu v úrodnom údolí Bekaa.  Jedná sa o jedno z najpozoruhodnejších miest  starovekého sveta. Pôvod mena BAALBEK je vysvetľovaný viacerými spôsobmi, pričom archeológovia sa nevedia dohodnúť na jednej verzii. Podľa najrozšírenejšej verzie pochádza názov z fénického slova Baal,  znamenajúceho jednoducho Boh. Meno “Baalbek” by sa potom dalo vysvetliť ako “Boh údolia Bekaa” – údolia, kde s celý komplex nachádza. Podľa prastarých legiend bol Baalbek miestom zrodenia boha Baala, semitského boha, ktorého uctievali po celom blízkom východe od najstarších čias.

         V rímskych časoch (64-312 n.l.) bolo mesto známe ako Heliopolis, alebo Slnečné mesto. Toto menu mu dali Gréci, ktorí tam prišli s Alexandrom Veľkým.  Za čias Rimanov sa chrám stal miestom uctievania Jupitera, rímskeho boha slnka.  Jupiter ako hlavný boh Rimanov nahradil kult boha Baala, s ktorým zdielal mnoho podobných čŕt. V Baalbeku sa ale vytvoril zvláštny, nový kult Jupitera – svojho boha tu nazývali a oslavovali ako Jupitera Heliopolského. Rimania prebrali mnoho bohov z porobených krajín, jednou z nich je aj bohyna Aštarte, ktorá asimilovala s Venušou (Afrodítou) alebo Adonis, z ktorého sa stal Bakchus.

          História Baalbeku siaha do čias spred približne 5000 rokov. Vykopávky odhalili osídlenie zo strednej doby bronzovej (1900-1600 p-n.l.) uložené na ešte starších stopách osídlenia zo staršej doby bronzovej (2900-2300 p.n.l.).  O časoch, keď sa Baalbek stal fénickým miestom uctievania boha Baala sa vie pomerne málo. Po smrti Alexandra Veľkého (323 p.n.l) až do príchodu Rimanov vládli vo Fenícii Ptolemajovci z Egypta a Seleukovci zo Sýrie.  Rímsky zlatý vek Baalbeku sa začal v roku 15 p.n.l. keď sa začalo so stavbou Jupiterovho chrámu, ktorého monumentálne stĺpy sa zachovali dodnes. Nasledujúce tri storočia histórie Baalbeku sa niesli v znamení veľkých náboženských stavieb, najväčších v celej Rímskej ríší – miesto slúžilo ako kultové centrum až do príchodu kresťanstva (313 n.l.). Byzantskí cisári znesvätili mnoho baalbeckých chrámov a veľké kamenné bloky z Jupiterovho chrámu použili koncom štvrtého storočia na stavbu baziliky. To bol koniec rímskeho Heliopolisu, Slnečné mesto upadlo postupne do zabudnutia.  V 7. storočí Baalbek obsadili moslimské vojská. V Baalbeku postavili mešitu a chrám samotný prestavali na citadelu. Nasledujúce storočia ovládali Baalbek rozličné arabské dynastie Umajovcov, Abbásovcov a Fatamidov ako aj Seldžuckí a Ottomanskí Turci. Na určitý čas mesto obsadili v 12. storočí aj križiaci. Miesto sa nevyhlo ani tatárskemu rabovaniu  (1206), v roku 1401 ho dobyl Tamerlán a postihlo ho tiež viacero ničivých zemetrasení.

         V 18. storočí začali mesto navštevovať Európania a v roku 1898 nemecký cisár William II. začal s rekonštrukciou ruín. Veľký kus práce odviedli aj francúzski a neskôr libanonskí archeológovia.

         Medzi najpozoruhodnejšie stavby Baalbeku partí nepochybne Jupiterov chrám, alebo, lepšie povedané to, čo z chrámu zostalo. S jeho stavbou sa začalo v prvom storočí p.n.l a dokončený bol okolo roku 60 n.l. Celý chrám je postavený na masívnej platforme zloženej z obrovských kamenných kvádrov pričom najväčšie z nich – trilitony vážia každý viac ako 800 ton. Sú to najväčšie kvádre na svete, aké boli kedy použité na akejkoľvek stavbe. Dodnes nie je známa technológia, akou sa kvádre premiestňovali a kládli jeden na druhý. Podľa viacerých teórií pochádzajú gigantické kvádre z dávnych čias pred rimanmi. Niektorí pripisujú pôvod kvádrov neznámej starobylej megalitickej civilizácii, iní, ako napríklad Erich von Däniken, alebo Zecharia Sitchin návštevníkom z inej planéty. Sitchin napríklad považuje megalitickú platformu, na ktorej bol vystavaný Jupiterov chrám za pristávaciu plochu annunakov – mimozemských návštevníkov z dávnych dôb. Nasvedčujú tomu mnohé skutočnosti ako napr. miera zvetrania gigantických základových kvádrov poukazujúca na starší vek materiálu a taktiež aj skutočnosť, že rimania nikde inde na svete s takými obrovskými kvádrami nepracovali. Nedokázali dokonca ani premiestniť Karnacký obelisk v Egypte výžiaci okolo 450 ton, čo predstavuje zhruba polovicu hmotnosti najväčších baalbeckých kvádrov. Mimochodom, neexistuje ani zmienka o stavbe takýchto rozmerov z rímskych časov, o jej architektoch alebo staviteľoch. Megalitické základy Jupiterovho chrámu majú určité spoločné znaky s podobnými, predrímskymi megalitickými stavbami sveta ako základy aténskej Akropole, starovekých Mykén, Delf alebo dokonca megalitických kamenných stavieb v južnej Amerike ako Tiahuanaco v Bolívii, alebo Ollyantaytambo a Machu Picchu v Peru. Samozrejme, tieto teórie nie sú akceptované medzi serióznymi archeológmi, vo väčšine ľudí vzbudzujú iba úsmev na tvári, stále sa ale nájdú mnohí, ktorí ich pokladajú za jediné možné vysvetlenie. Pri pohľade na ohromnú veľkosť kvádrov tomu nie je až tak ťažké uveriť.  Samotný chrám je najväčšou samostatnou budovou, akú kedy Rimania postavili, obrovská svätyňa bola obohnaná 54 masívnymi stĺpami vysokými až 27 metrov, dovezenými na miesto určenia až z ďalekého egyptského Asuánu. Dodnes ich zostalo stáť iba šesť. Chrám bol zasvätený trojici bohov Baal (Jupiter, Hadad) – Aštarte (Héra, Atargates) – Merkúr.

        Najzachovalejšou časťou Ballbeku je ale napriek monumentálnosti zvyškov Jupiterovho chrámu menší, ale o to krajší Bakchov chrám. Bol postavený v 2. storočí a zaberá plochu 69 x 36 metrov, čím je väčší ako Parthenón v Aténach. Pôvodne stálo okolo chrámu 50 velkých vápencových stĺpov, dnes ich stojí viac ako polovica. Celý chrám je výnimočne pekne zachovaný, predstavuje najkrajšie zachovaný rímsky chrám na svete. Pri pohľade na nádheru Bakchovho chrámu si človek uvedomí, akou krásou muselo miesto oplývať v časoch svojej najväčej slávy, keď bolo plné ľudí a jeho žiarivo biele múry sa leskly v lúčoch tamojšieho silného slnka.

        Dnes je ale starobylý Baalbek v ruinách – moderné mesto Baalbek okolo je baštou militantného hnutia Hizballáh, ktorého vlajky so samopalom vejú na každej väčšej ulici po desiatkach.  Aj keď je hnutie na americkom zozname nebezpečných teroristických organizácií, evidentne sa tu teší veľkej obľube. Baalbečania si ale uvedomujú, že turisti prinášajú do tejto chudobnejšej časti Libanonu nemalé finančné prostriedky a mienia to  aj náležite využiť. Mestečko ponúka množstvo služieb, ktorých štandard sa neustále zvyšuje, pričom sú aj pre našinca stále pomerne lacné.

 

1 Comment

  1. brisskisk says: Reply

    hmmm…

Leave a Reply