Königsjodler ferrata na Hochkönig 2016

_DSC9439

Königsjodler patrí k tým dlhším a ťažším ferratkám, hovorí sa ale tiež, že je to asi najkrajší klettersteig. Königsjodler bol na mojom “to do” liste už asi dva roky, neustále naňho ale neprišlo kvôli stále zlej predpovedi počasia. Za tie dva roky čo som po ňom pokukoval vychádzal dážď na všetky moje voľné víkendy až som mal pocit, že Hochkönig je zakliaty. Cesta nie je ani tak technicky obtiažna, je hodnotená stupňom C/D s pár čisto “déčkovými” úsekmi. Čím je Königsjodler obtiažny je jeho dĺžka, na samotné lezenie si treba vyhradiť 5-6 hodín, pričom nástup k samotnej ferrate od parkoviska trvá 2-2,5 hodiny a zostup strmým Birgkarom minimálne 3 hodiny. Dokopy to činí vyše 10 -12 hodín čistej akcie.

_DSC9395Aj keď sme mali nedávno na Slovensku predĺžený víkend, počasie na Höchkonigu hlásili neustále nestabilné, sem tam kvapka-dve, sem tam nejaký ten blesk a hrom. Neustále som sledoval vývoj predpovede a keď na pondelok konečne hlásili aspoň doobeda úplné slnko, padlo finálne rozhodnutie ísť. Išiel som tam s dvoma babami, s Luciou a Zuzanou. Pre Lucku to mala byť jej druhá ferrata v živote, čiže mala pred ňou patričný rešpekt a dá sa povedať, že sa aj trochu bála či, a ako to zvládne. Zuzana mala za sebou už ferrát viac a stresu tým pádom o to menej. Vzhľadom na babské osadenstvo sme zvolili ľahšiu verziu Jodlera, s prespaním v chate Matrashaus na vrchole Hochkönigu  vo výške 2976m s tým, že zostup si necháme na druhý deň, nech sa príliš nestresujeme.

_DSC9460Akcia “Jodler” bola naplánovaná nasledovne: vyraziť z BA hocikedy, už dopredu sme mali booknuté ubytko v dedinke Dienten am Hochkönig. Keby som bol býval múdrejší, mohli sme ostať na chate Erich hütte, ktorá leží priamo na nástupe na túru. Ušetrili by sme tým vyše hodiny času. Ráno sme sa zobudili na nezvykle čistú oblohu, rýchlo som hodil do seba vločky, zbalil pár nevyhnutných švestiek, a vyrazili sme  autom hore do sedla Dienten. Z parkoviska sme odchádzali až po deviatej, mysliac si, že sme dnes už poslední. Užívali sme si opustený chodníček smerom na nástup. Po pravej strane sme mali vrchol Taghaube, je to prvý vrchol nášho jodlerovského hrebienka, na ktorý ale vedie samostatná ferrata, ktorá z nejakých tajomných dôvodov nie je prepojená s klasickým Jodlerom. Naša cesta začína až niečo povyše druhej skalnej veže na hrebeni na mieste zvanom Hohen scharfe. Hore sú až dve tabulky označujúce našu ferratu, jedna staršia ju označuje stupňom “C” s časom 4 až 6 hodín na vrchol, tá druhá, novšia je o poznanie opatrnejšia, cesta je označená ako extrémne náročná cesta s hodnotením “D”, čas je náležite nafúknutý na 5-7 hodín. Vyslovene “zakazuje” nastúpiť do cesty po jedenástej hodine rannej! Pri pohľade na hodinky vidím 11:44, s babami sa rozhodneme dať si kratšiu pauzu na nejakú tu bagetku, tyčinku a jablko. Ako sa tak nasúvame do sedákov a hrkoceme karabínkami, zdola prichádzajú ešte väčší oneskorenci ako my. Tipujeme Čechov a máme pravdu. Česi majú kvôli svojmu Jánovi Husovi ešte predĺženejší vikend ako my na Slovensku, majú voľnú aj stredu, čiže dokopy 5 dní voľna. Svedčilo o tom aj parkovisko, kde boli len asi dve rakúske autá, a minimálne päť českých.  Ja som k tomu pridal jedno naše slovenské a hneď bolo všetkým jasné, v ktorej krajine je momentálne štátny sviatok.

Cesta začína klasicky ťažkým úsekom na odradenie príliš nevládnych jedincov. Keď neprejdú “hustý” úvod ani po “Kvetinovú vežu”, snáď ich to odradí v pokračovaní vyššie, čím ušetria problémy sebe, iným, a prípadne aj nejaký ten benzín do záchranného vrtuľníka. Trasa vedie neustále vrcholovou hranou bočného hrebeňa, nestále hore a dole po jednotlivých vežiach a vežičkách s prozaickými názvami ako Čertova veža alebo Čertov roh. Dvakrát je medzi je medzi dvoma väčšími vežami natiahnuté lano po ktorom sa dá pretraverzovať na druhú stranu bez toho, aby človek musel schádzať úplne dole a strácať ťažko získanú výšku. Väčší z týchto prechodov má aj svoje meno – “Flying fox”, čiže lietajúca líška a vedie práve na už spomínanú vežu Čertov roh – “Teufels hörndl”. Je to aj celkom zaujímavé, človek sa len tak hompála nad úplne najhlbšou hlbočinou pod ním. Niektorí hardwarovo vybavenejší feratisti prejdú tento úsek celkom rýchlo a pohodlne pomocou kladky. Spustia sa dole, a majú čo robiť, aby nohami zabrzdili ten urýchlený prechod na druhu stranu. Týmto spôsobom si to ale človek podľa mňa vôbec neužije. Tí, čo kladku nemajú, ako napríklad my, a samozrejme aj väčšina ostatných, to musia prekonať cvaknutím odsedáku do lana a následnými trhavými pohybmi sa posúvať dole smerom na druhú stranu. Ja som šiel ako prvý pokusný králik, cvakol som sa a pomaly sa prepracovával na koniec. Človek sa musí nadvihnúť na oboch rukách, akoby chcel spraviť zhyb, aby tak odľahčil karabínu na ktorej visí, a tým sa posunul asi o 30-40cm ďalej. Opakovaním tohto postupu sa dostanem až na koniec, a povzbudzujem baby, ktoré sa stále okúňajú na druhej strane že to nič nie je, a nech idú hneď za mnou, že je to proste paráda. Zuzka sa odhodlá ako prvá, Lucka ju hneď nasleduje. Potom už ostáva len doliezť čertov roh, za ním ešte jednu vežu, a potom po asi troch hodinách lezenia

 

 

_DSC9476

prídeme k prvému a jedinému “fluchstelle”. Miestu, kde sa dá ferrata v prípade absolútnej straty fyzických či morálnych síl jednoducho opustiť. Úniková cesta ale nevedie nikam inam, ako so známeho Birgkaru, priamej a veľmi strmej zostupovej cesty vedúcej popod hrebeň Königsjodleru napravo. Tabuľky varujú, že sa nachádzame zhruba v polovici cesty, čo podľa času a ani mapy evidentne nie je pravda. Záverečný úsek tvorí Kummetstein, vysoká skalná veža, ktorú je vidieť už od samého začiatku cesty. Pre nás bola väčšinu času zahalená v hmle, iba sem tam hrozivo vykukla a pripomínala nám, že dnes mierime naozaj na najvyšší vrchol v okolí.  Na jej začiatku je relatívne ťažký D-čkový úsek, ktorý ďalej pokračuje obtiažnosťou C/D. Celá platňa je skoro kolmá, relatívne hladká a keďže je skoro na záver, kde mnohým slabším feratistom už chýbajú sily v rukách, často je považovaná za najťažší úsek celého Königsjodlera.  Lucia už mala tiež celkom dosť, všetko sme ale nakoniec zvládli, a na koniec cesty s názvom Hoher kopf s výškou 2875m sme doliezli celkom navečer, v hmle, ale zato s perfektnou náladou. Záver ferraty sme liezli s partiou Čechov. Najskôr išla jedna celkom rýchla dvojica chalanov a potom s dvoma pármi, ktoré sme stretli na úplnom začiatku, keď sme na seba vešali ferratovú výstroj. Mali tempo asi ako my, a od Flying foxu sme sa stále míňali, podľa toho kto si ako dával pauzy.

_DSC9589

Záver na chatu je obyčajný choďák po skoro rovine, domček Matraushaus je o necelých 60 metrov vyššie. Chata je skoro úplne plná, v reštike si ani nie je poriadne kde sadnúť. Našťastie je tam ešte jedna väčšia miestnosť, kde sa dá v pohode zložiť. Pivo a frittatensuppe to istí ako vždy. Pri večeri ešte rozoberáme cestu dole. Pôvodne sme plánovali ísť dole klasickým Birgkarom, kvôli tomu sme so sebou trepali aj mačky a cepín, počuli sme totiž, že je tam ešte stále dosť snehu. Po spoľahlivom odradení chatárky, že tade nie je dobré ísť, a že keď máme čas, je lepšie a hlavne pohodlnejšie ísť dole naokolo až cez Arthurhaus, a potom pravidelným autobusom naspäť do sedla Dienten, kde nás čakalo naše auto. Hlasovaním sme nakoniec odsúhlasili dlhšiu cestu naokolo.

_DSC9928

Ráno bolo ešte krajší deň ako včera, nikde ani obláčik, úplne vymetená obloha. Klasicky ako poslední sme sa vymotali z chaty, urobili stovky až tisíce fotiek a okolo 11, keď uz niektorí správni turisti schádzali k Arthurhausu, sme iba vyrážali z vrcholu Hochkönigu.  Slnko pieklo úplne neuveriteľne, hlavou mi preblysol spásonosný nápad dať si dole tričko, že nech sa konečne zbavím svojho  cyklistického pruhovaného opálenia.  Išiel som teda celú cestu z vrcholu až dole “hore bez” bez krému, nech čo najrýchlejšie zmiznú moje biele miesta. Cesta v tom úpeku bola nanajvýš nepríjemná, bolo skoro bezvetrie, a my sme sa plahočili cez firnové polia a skaly nadol do civilizácie. Miestami bola krajina až extrémne fotogenická, takže foto pauzy náš zostup natiahli o minimálne dve hodiny. Pri Arthurhause som oslovil jednu partiu s autami, ako inak Čechov, ktorí nás nakoniec zobrali až k našemu autu v sedle Dienten, bývali totiž v hotelíku hneď vedľa. Až v aute som si uvedomil fatálnu chybu, ktorú som spravil ešte ráno, hore na Matraushause. Hneď ráno som si totiž zo zvyku nasadil širokú “Eleven” čelenku, a dal som si ju dole až dole v aute. Celý deň som s ňou vôbec nepohol. Ako som ju dal dole, biely pruh cez celú hlavu vyzeral dosť extrémne a hlavne trápne. Lucka so Zuzkou si ma fotili ako nejakú atrakciu, vraj taká vec sa len tak nevidí. S týmto outfitom som sa aj hanbil ísť do roboty, a prvé dva dni som radšej robil z domu, kým môj pruh trochu neztmavol. Pamiatku z Jodlera je ešte stále trochu vidno doteraz, tak mam aspoň ponaučenie, že čelenka sa za jasných dní na horách bez krému s faktorom aspoň 100 nenosí! Aspoň u tých, ktorým tých vlasov na hlave už veľa nestalo. 🙂

Leave a Reply