Kirgizsko 2013


              Kirgizsko je na ázijské pomery relatívne malý štát v srdci strednej Ázie, hraničiaci s Kazachstanom, Uzbekistanom, Tadžikistanom a Čínou. Tak ako Slovensko nemá prístup k moru, má zato ale vysoké a prekrásne hory.

          Naša cesta po Kirgizsku začala v druhom najväčšom kirgizskom meste Oš. Oš je starobylé mesto nachádzajúce sa v úrodnom Ferganskom údolí, kde sa od nepamäti stretávali rôzne civilizácie a kultúry. Často sa mu hovorí "Hlavné mesto juhu". Mesto má okolo 250 000 obyvateľov, čiže približne toľko ako naše Košice. História mesta siaha až 3000 rokov do minulosti. Etnické zloženie mesta je extrémne pestré, spolu na žijú Kirgyzi, Uzbeci a Rusi. Podľa Wikipédie je etnické zloženie obyvateľstva nasledovné 48% Uzbekov, 43% Kirgyzov, 3% Rusov, 2% Turkov a nakoniec ešte aj 1% Tatárov. Pozoruhodný je hlavne fakt, že v druhom najväčšom kirgizskom meste žije viac Uzbekov ako Kirgizov.

osh02

Oš leží totiž priamo na hranici s Uzbekistanom, v historických časoch bolo mesto vždy viac uzbecké ako kirgizské. Kirgizské obyvateľstvo sa začalo viac sťahovať z pôvodných horských oblastí Kirgizska do Ferganského údolia až v 60tych rokoch 20. storočia, počas sovieskej industrializácie údolia. Dá sa povedať, že Kirgizi z vidieka sa sťahovali do prevažne Uzbekmi obývaných miest. Relatívne náhla zmena pomerov národností, hraníc a spôsobu života prisniesla samozrejme veľa problémov. Takisto aj bezprostredná blízkosť hranice s Uzbekistanom pretínajúca pôvodné historické členenie zbavila mesto pôvodného zázemia a dnes predstavuje vážnu prekážku obchodu a ekonomickému rozvoju. Ferganské údolie je pomerne malá úrodná oblasť hraničiaca zo západnej strany s uzbeckou púšťou a z východnej strany s kirgizskými horami. Nie je preto prekvapujúce, že v Údolí sa vždy vyskytovali konflikty. Rusi vládli v oblasti tvrdou rukou, bol zaručený mier a poriadok, islamské skupiny nemali žiadnu šancu sa politicky presadiť vzhľadom na prísne ateistický režim komunistického Sovietskeho zväzu. Všetky umelo vytvorené stredoázijské “…stany” sa pomaly, ale predsa rozvíjali pod sovietskou zástavou. Akonáhle ale prišiel pád sovieskeho impéria v 90 tych rokoch, všetky stredoázijské, bývale socialistické republiky získali samostatnosť, umelo vytvorené hranice začali byť samozrejme problém čislo jedna. Vo Ferganskom údolí sa stretávajú tri miestne národy, hranica vedie veľmi kľukato priamo krížom cez údolie, čo vyvolalo v nedávnej minulosti viaceré konflikty. Už v roku 1990, krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu vypukli v Oši a okolí nepokoje kvôli prerozdeleniu pôdy v okolí mesta. Stálo to život okolo 1000 obyvateľov. V roku 2010 prišlo v hlavnom meste Kirgizska Biškeku k prevratu, prezident musel utiecť z hlavného mesta do Ošu, nepokoje sa následne preniesli z hlavného mesta aj do Ošu. V nasledujúcich dňoch prišli o život opäť stovky ľudí, tisíce museli utiecť z vlastných domovov.osh06

  V Oši, ako v turisticky pomerne dosť orientovanom meste je samozrejme dostatok ubytovacích možností v podobe hotelov, hostelov prípadne apartmánov na krátkodobý prenájom. Jeden známi nám odporučil práve tú poslednú možnosť. Je tam možné prísť do tzv. hostela, ktorý ani nemá vlastné izby na prenájom, ale jeho izby sú roztrúsené po neďalekom sídlisku. Na recepcii nás privítal na Kirgizsko až neprimerane moslimsky zaodetý človek hovoriaci okrem miestnych troch rečí a ruštiny aj plynule anglicky a nemecky. Na otázku ohľadom ubytovania nás veľmi rýchlo privítal so slovami “Vitajte v Oši, dúfam že sa Vám u nás bude páčiť, tak ako aj byt ktorý Vám teraz ponúknem. Mám ich na výber viac, takže si určite vyberiete.” Nato vzal veľký zväzok kľúčov a vyzval nás nech ho nasledujeme. Po asi dvoch, troch minútach sme zastavili pred vchodom do štandardného panelového domu, aké poznáme aj u nás. Na piatom poschodí nám otvoril trochu ošumelý trojizbový, kompletne zariadený byt, čakajúč na našu reakciu. “Môže byť?” spýtal sa. Po našom súhlase nám nechal kľúče s tým, že ho v prípade potreby nájdeme na recepcii. “Platí sa pri odchode” zahlásil a zbehol dolu po schodoch.

Po asi 15 minútom “zabývaní sa” sme ihneď vyrazili do mesta. Medzi hlavné turistické lákadlá Ošu patrí nepochybne Šalamúnova hora, nazývaná aj Baburova, ktorá je mimochodom zaradená na svetový zoznam UNESCO ako prvá a zatiaľ jediná UNESCO pamiatka v krajine. Podľa legendy na vrchole hory rozmýšľal o svojom osude Babur, potomok veľkého Tamerlána. V 15. storočí nechal na hore dokonca postavit menšiu mešitu. Miesto je teraz vyhľadávaným miestom turistov i miestnych. Priamo z centra mesta vedú strmé betónové schody na priamo na vrchol hory, tak ako aj okolo hory, kde sa nachádzajú viaceré meditačné jaskyne a prastaré petroglyfy. Kým človek vôbec príde k hore, prejde pekný kus mesta, zostupom na druhú stranu okolo jaskýň sa zas dostane na opačnú stranu  mnohými parkami. Napoludnie dá taký okruh celkom zabrať, dole príde veľmi vhod posedenie pri chladnom pive či arabskom čaji.     V Oši sa takisto nachádza aj najvačší bazár v strednej Ázii, nazývaný jednoducho aj Veľký bazár. Vo veľkom parku sa nachádza pamatník z ešte sovietskych čias, najväčšia socha Lenina v celom Kirgizsku. osh07

         Ohľadom cesty do hlavného mesta Biškeku sme si nechali poradiť v “hosteli” u našeho známeho, ktorý nám hneď dohodil svojho šoféra, ktorý mal “akurát” cestu do Biškeku. Vraj nás tam za výhodnú cenu zoberie. “Výhodná” cena bola nakoniec celkom štandardná, nasledujúce ráno nás už čakala perfektná klimatizovaná Toyota s vodičom, ktorý bol asi najinteligentnejší a najzcestovanejší Kirgiz akého sme za celý čas stretli. Bol to distingovaný postarší pán okolo 50-tky, hovoril skoro plynule anglicky takže sa s ním dalo  bez problémov komunikovať. Cesta spájajúca Oš s hlavným mestom Biškek je v perfektnom stave, dá sa prejsť autom za približne 8 hodín.  Vedie cez dva vysoké horské priesmyky, kde už krajina začína mať viac “kirgizský” ráz. Zelené pastviny s bielymi jurtami kočovných pastierov, pasúce sa stáda koní, na obzore vysoké hory. Za celý deň, čo sme s ním strávili v jeho džípe sme sa o Kirgizsku a tunajšom živote dozvedeli viac ako z hociakého bedekra. Za minulého režimu bol Emilbek, ako náš vodič volal, vedúcim mládežníckej organizácie Komsomol v Biškeku. Neustále nám nostalgicky prízvukoval že “za Sovietskeho zväzu bolo všetko lepšie ako je teraz.” Prechádzajúc okolo opustených a chátrajúcich družstiev iba sklamane mávol rukou: “ pred 30 rokmi sa tu zavlažovalo celé okolie, úroda bola vysoká, dnes nám tu z poľnohospodárstva skoro nič nezostalo. Veľa vecí musíme teraz dovážať.” Sťažoval sa aj na politickú nestabilitu, nepokoje a vzostup islamu: ”predtým sme tu také veci nepoznali, poriadok pochádzal z Moskvy.”

        Hlavné mesto Biškek, bývalým menom Frunze (po rusky Фрунзе), sa nachádza na hraniciach s Kazachstanom vo výške asi 800 metrov na úpätí pohoria Kyrgyz Ala-Too (výbežok pohoria Ťan-Šan) vysokého okolo 5000 m. Národný park Ala-Too je vzdialený iba 40 km, 30 minút jazdy. Zo severnej strany sa rozprestiera uz iba nekonečná Kazašská step.

Biškek je mestom širokých boulevardov so sovietskymi mramorovými budovami, sú tu aj typicky socialistické sídliská typu Petržalka. Biškek je hlavným mesto od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991. Z pôvodnej uzbeckej pevnosti sa po dobití cárskou armádou stala pevnosť ruská, čo na miestnu úrodnú pôdu umožnilo prílev ruských roľníkov. Skoro miliónový Biškek je dnes mestom kde sa v prevažnej miere používa ruština, a to aj u rodených Kirgizov. Mnohý Kirgizi z Biškeku dokonca pokladajú ruštinu za svoju rodnú reč a s kirgizštinou majú problémy. Kirgizi boli vždy hlavne kočovný národ pastierov, zčasti aj preto ich dve najväčšie mestá Oš a Biškek niesú čisto Kirgizské, ale už tradične viac uzbecké respektíve ruské.

biskek01

            Do Biškeku sme sa celkom tešili, okrem iného aj preto že sme tu mali známeho, kamaráta Ľuba, čo tu pracuje už pár rokov. Odpadli nám tým starosti s vybavovaním ubytovania, namiesto toho sme mali na najbližšie dni zabezpečeného slovensky hovoriaceho sprievodcu. Pobehali sme centrum mesta, spravili aj výlet do blízkych hôr, do národného parku Ala Archa. Príroda tu veľmi pripomína naše Vysoké Tatry. Smrekové lesy, skalnaté štíty, len výška je skoro dvojnásobná. Keďže je ale Kirgizsko výrazne južnejšie ako Slovensko, ráz krajiny bol veľmi podobný tomu tatranskému. Slovensko sa mimochodom podieľalo  aj na rozvoji miestneho Narodného parku prostredníctvom projektu Pilotné riešenie pre environmentálne vhodný vysokohorský turizmus v Kirgizsku. V rokoch 2008-2009 ho v rámci Slovenskej rozvojovej pomoci - Slovak Aid,  uskutočnila Horská záchranná služba Poprad. Na viacero informačných tabúľ nás počas výletu upozornil kamarát Ľubo “pozrite sa na tie tabule, uvidíte tam niečo zaujímavé”. Texty boli v Kirgizštine a v Angličtine, všade boli ale slovenské vlajočky, čo sa v strednej Ázii len tak nevidí.

          Mestá samozrejme niesú to, kvôli čomu cudzinci, turisti chodia do Kirgizska. Kirgizsko je predovšetkých o horách, a divokej, nedotknutej prírode. Najvyšší vrch krajiny, Jengish Choqusu, pravdepodobne známejší pod ruským menom Pik Pobedy s výškou 7439 metrov leží na uplnom východe krajiny , na hraniciach s Čínou. Je cieľom mnohých horolezeckých expedícií, za čias sovietskeho iméria bolo Kirgizsko spolu so susedným Tadžikistanom mekkou sovietskych horolezcov.

           Na ceste z Biškeku smerom k veľkým horám Ťan-Šanu na východe leží pozoruhodné vysokohorské jazero Song-Köl, ktoré nám Ľubo odporučil ako jeho „súkromný highlight“ Kirgizska.  Jazero nie je ani tak výnimočné svojou veľkosťou, či nadmorskou výškou ako svojou atmosférou. Nachádza v provincii Naryn. Leží vo výške 3016 m n. m, rozloha je 270km2. Dĺžka jazera je 29km, šírka 18km a najväčšia hĺbka je iba 13m. Je to druhé najväčšie jazero v Kirgizsku po Issyk-Kule a najväčšie sladkovodné jazero, keďže veľký Issyk-Kul je slaný. Je obkolesené asi 3500 metrov vysokými horami, dole sú letné pastviny pre dobytok a jaky. V lete je okolie jazera osídlené pastiermi v jurtách, ktoré slúžia aj na prenocovanie turistov. Celkový ráz oblasti je veľmi podobný Mongolsku. Priemerná ročná teplota je - 3,5 °C, pričom v zime tam tuho mrzne, vtedy je tam priemerne - 20 °C.  V zime je hladina jazera samozrejme zamrznutá, ľad dosahuje hrúbku vyše 1 m. Ľad sa začína topiť koncom apríla až začiatkom mája. Dľžka trvania snehovej pokrývky je 180 až 200 dní ročne.  songkol07

Prístup k jazeru je celkom zložitý, verejná doprava tam totiž neexistuje, dá sa buď prenajať auto, alebo íšť pár dní peši či na koni. Najbližšie mestečko je Kočkor, kde sú cestovné agentúry schopné zorganizovať dopravu aj pobyt. Kočkor je mestečko, kde nie je absolútne nič zaujímavé okrem agentúr a pár hotelíkov. Pokrikujúci taxikári okolo hlavnej cesty zháňajú klientov - buď miestnych do Biškeku, alebo turistov na jazero. Všetci vedia byť poriadne otravní. Hneď ako zbadajú cudzincov, chcú ísť zrazu všetci na jazero, aj ked pôvodne plánovali Biškek, či iné mesto. Keďže sme mali presnú informáciu koľko má cesta maximálne stáť, nedali sme sa nalákať na spočiatku asi päťnásobné cifry. Za našu cenu nás nakoniec zobral jeden taxikár na asi 30 ročnom Audi kde bolo asi všetko pokazené čo mohlo byť. S autom sme pre prehrievajúci sa motor museli dvakrát zastaviť a spraviť si nútenú, asi dvadsať minútovú pauzu. Okolie bolo ale prekrásne, takže krátka fotopauza prišla celkom vhod.  Pre ľudí čo chcú zažiť niečo z pôvodného života, stráviť noc v pravej jurte a ochutnať pravý kirgizský kumys prípadne si zajazdiť na koni v tejto oblasti je jazero Song-Köl naozaj to pravé. songkol02

Jazero Song-Köl je možno najkrajšie, známejší Issuk Kul s dĺžkou 180x60km je ale určite najväčší. Je druhým najväčším vysokohorským jazerom sveta po Peruánakom jazere Titicaca. Jazero je taktiež druhým najväčším slaným jazerom hneď po Kaspickom mori. Väčšina hotelov a pláží sa nachádza na severnej strane jazera, kde boli už za sovietskej éry vybudované sanatóriá a rekreačné zariadenia pre komunistických papalášov. songkol03

           Najväčším a turisticky najzaujívavejším mestom je však určite Karakul na juhovýchodnej strane jazera. Karakol (Каракол), pôvodne Przhevalsk, je štvrté najväčšie mesto Kyrgyzstanu (70 000 obyvateľov). Nachádza sa pri východnom cípe jazera Issyk Kul okolo 150 km od čínskej hranice a 380 km od hlavného mesta Biškek. Je to taktiež administratívne centrum provincie Issyk Kul. Mesto vzniklo v roku 1869 ako ruská vojenská základňa. Neskôr v 19. storočí sa mesto rozrástlo aj vďaka výskumníkom a kartografom, ktorí prišli zmapovať hory a údolia oddeľujúce Rusko od Číny. Okolo roku 1880 prišlo do mesta veľa Dunganov, čínskym moslimov, ktorí utiekli pred bojmi v rodnej Číne. V roku 1888 v meste náhle umrel Nicholay Przhevalsky, ruský cestovateľ, na týfus počas príprav na expedíciu do Tibetu. Na jeho počesť mesto pomenovali po ňom. Po protestoch miestnych sa mesto vrátilo k svojmu pôvodnému názvu v roku 1921. Nakoniec však Stalin v roku 1939 presadil názov Przhevalsk pri príležitosti stého výročia narodenia objaviteľa. Po rozpade SSSR v roku 1991 sa mesto opäť vrátilo k svojmu pôvodnému nazvu Karakol. Neďaleké jazero Issyk Kul bolo využívané sovietskou armádou na testovanie torpédoveho pohonu a navigačných systémov. Preto bola v meste významne zastúpená ruská menšina.

           Karakul je východiskovým centrom pre veľkú väčšinu výletov a expedícií do okolitých hôr. Väčšina zahraničných turistov podnikne aspoň nenáročný dvojdňový výlet do kúpeľov Altyn Arashan, v preklade "Zlaté kúpele"- Jedná sa o jedny z početných termálnych prameňov vyvierajúcich z riečky Arashan. "Rezort" sa nachádza vo výške okolo 2400 m n.m. V okolí sú postavené drevené aj murované prístrešky, v ktorých sú liečivé termálne, sírne pramene. V okolitých chatách je možné zajednať ubytovanie a dokonca aj dopravu po neuveriteľne rozbitej a nebezpečnej ceste terénnym jeepom do Karakolu. Peši je to asi 4-6 hodín chôdze. Rezort je postavený v botanickej výskumnej rezervácii, v Štátnej prírodnej rezervácii Arashan, kde by sa malo nachádzať aj okolo 20 snežných leopardov a pár medveďov. Zvieratá je ale samozrejme skoro nemožné stretnúť, keďže rozloha územia je obrovká a počty veľmi malé.

alakol01

Nájsť ubytovanie nieje naozaj žiadny problém. Vasil, miestny ruský rančer nám za smiešny poplatok ponúkol domček ako vystrihnutý z ruskej rozprávky o Mrázikovi. “vidíte, mám to tu pekne zrekonštruované, aj keď prístup do termálneho bazénika je spoločný. Hneď Vám donesiem kľúče, môžete tam ísť kedykošvek to bude voľné.” Na otázku ohľadom stravy pohotovo odvetil “večera je po ôsmej hodine, bude sa podávať boršč!”. Po dlhej túre okolo vysokohorského jazera Ala-Kol padne kúpeľ v termálnom prameni naozaj vhod. Hlavne keď sa počasie pokazilo a vonku jemne padal dážď.

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *