Kazbek – Gruzínsko 2016

P1060961

Moje rozhodnutie íst do Gruzínska a pokúsiť sa vyjsť na tretiu najvyššiu horu tejto krajiny sa zrodilo celkom spontánne, asi dva týždne pred odchodom. Kamarátka Zuzana tam išla lyžovať do známeho strediska Gudauri, spomínala to už dávnejšie, že by rada aj niečo akčnejšie, ako len lyžovať v stredisku, tak ma párkrát opáčila či by som tam náhodou nešiel trochu polyzovať niečo a spojiť to nejakým skialpom. Kvôli vlekovému lyžovaniu a mi do Gruzínska trepať naozaj nechcelo, ale hneď ma napadlo spojiť to s neďalekým Kazbekom, ktorý je z Gudauri doslova na taký dlhší skok, cez jedno údolie.  Kazbek je 5000-covka, takže sa za ňou už oplatí letieť. Má presne 5034 m, ale podľa ľudí čo boli aj na Elbruse a aj na Kazbeku, je vraj Kazbek tažší. Netuším prečo by mal byť tažší, na Elbruse som bol na lyžiach pred troma rokmi a aj kvôli veľkej zime a silnému vetru to veru ľahké nebolo.  Ku Kazbegu som teda mal patričný rešpekt aj keď je o 600 metrov nižší.  Nahovorili sme este Martina, chalana ktorý sa skialpu venuje asi tak rok.  Takto v trojici sme sa chceli pokúsiť o výstup do základneho tábora vo výške 3700m na bývalu meteostanicu a prípadne, ak počasie dovolí, aj úplne na vrchol Kazbeku.

Posledné dva týždne sme zháňali posledné chýbajúce časti výbavy a výstroja. Každému nám niečo chýbalo, niekomu to, inému ono. Denne sme sledovali predpoveď počasia, podľa mountain-forecast.com mala byt hore poriadna zima, medzi -20 a -30C.  Zuzana s Martinom zháňali hlavne páperové veci, keďže v takej výške a zime ešte neboli. Páperový spacák s komfortom minimálne -10 až -15 stupňov, páperová bunda a rukavice, to všetko bolo potrebné či už dokúpiť, alebo aspoň požičať.  Technicky je výstup na Kazbek jednoduchý, v podstate až na vrchol sa dá dostať pešo. Nad „meteostanciou“ sa už ide po ľadovci Gergeti, takže základná výbava na ľadovcovú turistiku samozrejme nesmie ostať doma.

Leteli sme maďarskou low-costovou spoločnosťou Wizz Air z Budapešti. Všetci asi prvý krát, letenka stála okolo 100 eur, plus 60 eur za veľký batoh a 60 eur za lyže. Dokopy niečo vyše 220 Euro na osobu so všetkým.

P1380990

Let z Budapešti bol nie do Tbilisi, ale do menšieho mesta Kutaisi. To nebol v podstate žiaden problém, keďže do horského strediska Gudauri trebalo ísť tak či tak maršrutkou. Z Kutaisi je to o par hodín viac.

Aklimatizáciu sme začali riešiť v spomínanom lyžiarskom stredisku Gudauri, kde sme dali jednu okružnú túru na lyžiach okolo hlavného kopca strediska Mt. Sadzele s výškou niečo cez 3300m. Napriek celodennému zlému počasiu sa navečer vyčasí a poprvýkrát vykukne z hmly aj samotný cieľ výpravy – hora Kazbek.  Je výrazne vyšší ako okolité troj a štvortisícovky.

P1060959

Na druhý deň ideme taxi maršrutkou cez priesmyk dole do Kazbegi, dedinky na úpätí Kazbeku s gruzínskym názvom Stepantsminda. Plán je jednoduchý – nájsť ubytovanie na jednu noc, požičať v nejakej agentúre lano, zistiť čo najviac informácií o podmienkach hore na hore a čo najúspornejšie sa zbaliť. Všetko sme zvládli relatívne úspešne, na večeru obligátny šašlik s pivom a okolo jednej sme sa uložili do postele.

Ráno nás privítalo typicky chmúrne počasie, čo nás ale trochu potešilo bol fakt, že cez noc nasnežilo niečo vyše 5 centimetrov snehu.  Týmto sa rozplynuli naše obavy, keďže nás viacerí varovali, že sneh sa už roztopil a lyže bude treba dosť dlhý kus cesty niesť na batohoch.  Snehu napadlo dokonca toľko, že objednaný taxik ani nemohol výjsť úplne hore ku kostolíku Tsminda a asi od polovice serpentín sme už išli po svojich. Zhruba po hodinke nasledovala prehliadka stredovekého kostolíka v lyžiarkach, kostolík je to krásny, ale viditeľnosť už skoro žiadna.  Našťastie sme kúsok povyše kostolíka objavili dve lyžiarske stopy, tak sme ich v mizernej viditeľnosti nasledovali. Nemuseli sme tak často kontrolovať trasu v GPS-ske. Celkom nás aj potešilo, že sme neboli jediní blázni, čo sa v takom počasí trepú hore s lyžami.  Cesta hore bola veľmi jednotvárna, okolitá hmla tak splývala s nebom, že človek mal pociť akoby sa pohyboval v úplnej homogénnej belobe, kde sa miestami ani nedal rozlíšiť horizont.

P1070041

Sedlo Arsha bolo jedno z mála zapamätovateľných bodov výstupu, nachádza sa tam totiž niečo ako pamätník, alebo malá kaplnka. Nad sedlom asi 200 výškových metrov sa začali stopy výrazne vzďalovať od nášho tracklogu v GPS. Vôbec sme netušili kto je pred nami, a ani prečo odbočil od výstupovej trasy.  Zanedlho som ale zbadal v hmle červený stan a pri ňom dvoch skialpinistov ako si pripravovali niečo pod  zub. Bola to poľská dvojica, ktorá sa rozhodla stanovať asi vo výške 3200m a nejsť až hore do základného tábora kvôli lepšej aklimatizácii.  Zvyšných 500 výškových metrov na Meteostanciu boli rozhodnutý dokončiť zajtra doobeda.

Keďže bola celý deň hustá hmla, ani sme si neuvedomovali, že čas už celkom pokročil a pred nami bolo stále ešte asi 500 výškových metrov a riadny kus cesty.  Keďže sme už nemali prešlapanú stopu, neustále sme museli sledovať GPS trasu, aby sme v úplnom mlieku nezišli z trasy, čo sa nám aj raz podarilo. V úplnom šere sme nakoniec predsa len zbadali náš cieľ – staručičkú sovietsku meteostanicu – vraj najvyššie položenú budovu v celom Gruzínsku, je totiž vo výške 3700m. Nakoniec sme už za úplnej tmy dorazili k ľadovcu, ktorý je ale treba prejsť krížom, kde na druhej strane na útese stojí už spomínaná meteostanica. Ľadovec Gergety je známy nebezpečnými trhlinami, zopár ľudí už leží v niektorej z nich. Na hranici ľadovca sme sa teda naviazali aby sme boli safe a Zuzana ako najľahšia vyrazila s čelovkou proti tme na ľadovec. Keď sme boli asi v polovici ľadovca, z budovy hore sme videli blikať svetlo a ako sme sa blížili na druhú stranu ľadovca sme začuli aj nejaké hlasy. „Do you need help? Are you OK?“. Dvaja mladí Gruzínci, strážcovia chaty, videli cez okno na ľadovci svetlo našich čeloviek a vydali sa nám na pomoc, aj keď sme ich nevolali a žiadnu pomoc nepotrebovali.  Ukázali nám najkratšiu a určite aj najstrmšiu cestu priamo hore na Meteostanicu. Záverečný úsek bolo mimoriadne strmý, mali sme čo robiť výjsť ho pešo. Vôbec sa nedal ísť na lyžiach aj keď nám domáci tvrdili opak.

P1070079

V zchátralej sovietskej budove z tridsiatych rokov minulého storočia bola iba jedna izba kde sa kúrilo, ostatné izby boli ľadovo mrazivé. Tak ako sme nevystihli počasie, tak sme vystihli aspoň prázdnu chatu, okrem nás troch a dvoch domácich v nej nebol nikto iný. Ubytovanie v mrazivých kobkách stálo 30 lari na noc a ako sme sa neskôr dozvedeli od gruzínskych chatárov, v cene nebolo zahrnuté vôbec nič. 🙂 Vlastne bolo v cene svetlo, tak do polnoci, a prična na spanie. Po celodennom šlapaní sme mali celkom dosť, u Zuzany sa k tomu pridali aj problémy s výškou. Ja s Martinom sme si navarili obligátne cestoviny s čajom, Zuzka ostala ten večer iba o čaji a tabletkách.

Druhý deň bolo počasie podobné, viditeľnosť minimálna, hore úplná hmla. Aj keď sme boli priamo pod Kazbekom, nevideli sme z neho vôbec nič, iba sme ho hore v mrakoch nad nami tušili. Keď doobeda prišla hore poľská dvojica, hneď som sa ich opýtal na zajtrajšie plány. Či majú v pláne Kazbek a keď tak kedy, ale na moje počudovanie ho v pláne vôbec nemali. Moji parťáci nevyzerali moc na výstup, tak som hľadal niekoho s kým by som to mohol skúsiť, lebo sám som to nechcel pokúšať. Naštastie prišla na chatu aj partia štyroch bavorákov, ktorí mali namierené hore. Zobrali ma teda do partie, ráno o 4:00 sme naplánovali odchod. Počasie sa uz pomaly vylepšovalo a v noci bolo po dlhom čase vidieť hviezdy, ráno som teda tušil konečne dobré počasie. Večer som si pobalil všetky nevyhnutné veci na výstup, nastavil krutý čas na budíku 3:30 a uložil sa do spacáku.

P1070156

V deň “D” sa v skoré ráno motajú po chate ospalé zombie, hrkocú ešusmi, varia si čaj a pripravujú batohy a lyžiarsku výstroj. Niečo po štvrtej sa nám podarí vymotať sa zo stanice, svetlami čeloviek prehľadávame ľadovec pod nami a snažíme sa nájsť čo najlepšiu stopu. Najskôr som sa obával že nemci budú mať prirýchle tempo, keďže minimálne dvaja z nich vyzerali byť celkom profi. Našťastie boli ďaľší dvaja z partie dosť pomalý a muselo sa aj kvôli nim čakat a ísť pomalšie, ako by bolo pre mňa vhodné. Išiel som na konci lana a kvôli tempu som sa neustále klepal zimou. Až keď som sa dostal na čelo a mohol viac udávať tempo, troška som sa zahrial. Ešte za tmy sme minuli stenu Khmaura, a za svitania sme dosiahli Maili plató vo výške asi 4500m. Hore na plató bolo treba trocha kľučkovať medzi trhlinami, míňali sme dokonca jeden obrovský serak, ktorý sa hrozivo vypínal napravo od výstupovej trasy. Naproti sme jasne videli horu Spartak s výškou okolo 4500 m, náš cieľ bol ale vyše 5000 metrov vysoký Kazbek na hraniciach s Ruskom.  Keď už spomínam to Rusko, akurát stredom Maili plató ide hranica medzi Ruskou federáciou a Gruzínskom. Hneď ako človek vystúpi do sedla, ocitá sa v na ruskom území a celý výstup normálkou na Kazbek sa ide po severozápadnej, čiže ruskej strane hory.  Z Gruzínskej, južnej strany je výstup o dosť obtiažnejší, na lyžiach sa štandardne nechodí aj keď som doma vygoglil asi tri možné vystupové aj zjazdové cesty z tej strany.

My sme mali ale problém s jedným z partie, ktorý vďaka v podstate žiadnej aklimatizácii začal mať problémy a keď sa k tomu pridal aj veľmi náročný terén, keď po viacdňovom snežení ležala na vyfúkaných ľadových platniach asi 30-40cm hrubá vrstva čerstvého snehu, padlo nakoniec neľahké rozhodnutie otočiť sa. Dosiahli sme výšku 4721 m., vrchol sme mali na dohľad, počasie bolo výborné, ale skúsenejší rozhodli za mňa, a asi to tak bolo správne. Terén bol dosť strmý, hore bol ešte strmší a podmienky boli podľa kolegov spolulyžiarov výrazne lavinózne. Odhadom to bolo ešte asi na dve hodiny brodenia sa hlbokým snehom, otázne bolo ako ďaleko by sa ešte dalo ísť na lyžiach a odkedy by už trebalo ísť napešo. Boli sme piati na jednom lane, jeden člen mal problémy a nebolo sa ako rozdeliť, keďže sme mali iba to jedno lano. Ja som moje požičané lano nechal dole na stanici, keďže som nerátal s takouto možnosťou.

P1070165

V 4700 teda otočka, ale ja som mal zrazu iný, doposiaľ nepoznaný problém. Keď som odliepal pásy, išlo to neobvykle tažko dole. Nevenoval som tomu pozornosť, myslel som, že iba moje ruky sú tak ztuhnuté. Ako som sa na lyže postavil, hneď som zistil, že niečo nieje v poriadku.  Moje lyže vôbec nešli, ako keby som pásy ani neodlepil, aj keď tie som už mal pripnuté na batohu.  Ako som ich dal dole, zistil som čo je vo veci, časť lepidla sa prilepila na sklznicu a vôbec nešla dole. Dôvod bol ten, že som nechal lyže blízko piecky s nalepenými pásmi. Teplo z piecky bolo väčšie ako som čakal a lepidlo akosi nezvládlo ostať tam kde malo, na páse.  V tej výške som ale nemal ako dať to lepidlo dole zo sklznice a musel som ísť dole s drhnúcimi lyžami.  Vo vrchnom strmom úseku to ešte ako tak išlo, ale keď sme sa nižšie na plochšom ľadovci opäť naviazali, museli ma niekedy doslova ťahať.  Počasie bolo ale úžasné, slnko svietilo, dole už bolo celkom horúco a zjazd zpod Kazbeku stál za to, aj keď som ho v podstate absolvoval s „nasadenými“ pásmi.

P1070188

Na obed sme boli naspať na stanici, Martin so Zuzkou nám išli oproti. Vo výške asi 3900 bola ešte stále hmla, tak sa vynorili z hmly ako duchovia. Zhodli sme sa, že ešte ten deň zídeme až úplne dole do Kazbegi do hostela, kde sme mali časť naších vecí. Zuzana mala odvážny plán chytiť ešte večernú maršrutku hore do Gudauri, kde zvyšok našej partie celý týždeň lyžoval.  Ja s Martinom sme ale nezdielali jej akčnosť a plánovali sme ostať v Kazbegi ďaľšiu noc a nasledujúci deň si prípadne spraviť výlet do Tbilisi.

Po rýchlom cestovinovom obede sme pobalili svojich pár švestek, ja som očistil moje sklznice benzínom od zvyškov lepidla, ktorý som si vypýtal od chatárov a hurá dole. Ako sme odchádzali, hore prichádzalo s lepším počasím stále viac a viac ľudí.  Už keď som prišiel naobed naspäť na chatu, boli tam ďaľší traja poliaci a dvaja francúzi napešo. Neskôr prišlo asi päť starších talianov a dole pod ľadovcom sme ešte stretli partiu asi siedmych rakúšanov z Viedne aj s gruzínskym vodcom.  Nevedeli sme si predstaviť, ako sa tam chce toľko ľudí pomestiť do tej miniatúrnej vyhriatej miestnosti. Ako sme míňali rakúsku skupinku pod ľadovcom v približne 3400 m., znova sme sa ponorili do hmly, ktorá sa opäť rozplynula až dole, tesne nad kostolíkom Tsminda. Zjazd zo stanice s vyše 20 kilovým batohom mal ďaleko od príjemnej lyžovačky a všetci sme boli nesmierne šťastný, keď sme zazreli kostolík na protiľahlom svahu.

P1070277

S menšími problémami sme si zavolali taxi, aby nás zaviezol naspať do Kazbegi pred náš hostel a aj do agentúry, kde sme museli vrátiť lano a nejaké karabíny. Deň sme úspešne zakončili šašlikom a pivom v asi jedinej poriadnej šašlikárni v celom Kazbegi. Bolo dosť mimo sezóny, veľa podnikov bolo ešte zatvorených. V lete to tu vyzerá úplne ináč,  zveril sa nám majiteľ hostela až podozrivo plynulou angličtinou.

Ráno nás privítala úplne vymetená obloha, majestátny Kazbek sa vypínal priamo nad naším hostelom . V takto jasnom počasí vyzeral čoby kameňom dohodil. Posledný deň v Gruzínsku sme sa vzhľadom na počasie rozhodli stráviť lyžovaním v Gudauri, čím sme sa vzdali plánovaného výletu do Tbilisi. V tak ideálnom počasí sa ale nedalo rozhodnúť ináč. Obetovali sme teda 12E za celodenný lístok a keďže išli všetky vleky, vrátane toho čierneho na Mt. Sadzele, ktorý bol vraj celý týždeň vypnutý, vylyžovali sme sa úplne do mŕtva.  Slnko pálilo, prvý krát v živote som popíjal pivo na vleku v 3300 metroch nad morom. Záverečný deň lyžovania na pláňach Gudauri bol dostatočnou náplasťou za nevydarený výstup z predošlého dňa.  Kazbek tam stojí už tisíce rokov a verím, že tam ešte nejaký ten rok vydrží a počká na mňa. Určite sa chystám dokončiť, čo som začal.  🙂

P1070406

Leave a Reply