Kambodža 2005


         Kambodžské kráľovstvo je krajinou, do ktorej sa po dlhoročných bojoch život pomaly vracia do normálnych koľají. Je to miesto, ktorému sa masový turizmus z pochopiteľných dôvodov donedávna vyhýbal. V poslednom čase sa ale aj z tejto zabudnutej krajiny stáva vyhľadávaná turistická destinácia. Je to krajina krásnych chrámov Angkoru, nádhernej prírody, ale aj nesmiernej chudoby. Nie je to tak dávno, čo bola Kambodža vystavená jednej z najdespotickejších vlád novoveku. Komunistiký líder Pol Pot so svojou revolúciou pripravil v rokoch 1975-1978 o život takmer dva milióny obyvateľov, pričom ostatných premenil na nevoľníkov a svoju zem na agrárnu krajinu maoistického typu.  Až intervencia susedného Vietnamu vytlačila Červených Khmérov z hlavného mesta Phnompenh a ukončila krutovládu komunistického režimu. Červení Khméri sa ale nemienili vzdať moci okamžite a ešte dve desaťročia viedli partizánsku vojnu. Až nástup bývalého kráľa Norodoma Sihanuka na trón, po voľbách v roku 1993 a následné postavenie Červených Khmérov mimo zákon, znamenal trvalé upokojenie pomerov a možnosť rozvoja pre ťažko skúšané khmérske obyvateľstvo. Hlavný aktér národnej tragédie – Pol Pot zomrel v roku 1988 na zástavu srdca a unikol tak spravodlivému trestu.

R0012809

         Dnes má Kambodža približne 12 mil. obyvateľov, pričom 95% ľudí sa hlási k theravádskemu buddhizmu, ktorý zažíva v krajine renesanciu. Počas vlády Červených Khmérov boli mnohé náboženské pamiatky v krajine nenávratne zničené a mnohé chrámy zbúrané, to najkrajšie z bohatej histórie sa však, našťastie, zachovalo – nádherné chrámy Angkoru. Navštívil som ich v decembri minulého roku a podľa môjho názoru veľkolepejších chrámov na svete niet. V pralesoch okolo moderného mesta Siem Reap je asi stovka stavieb. Niektoré skoro neporušené, iné už takmer splývajú s okolitou džungľou. Vačšinu z nich postavili v 9. až 13. storočí a po útoku thajského kráľovstva Ayutthaya ich v 15. storočí opustili. Najväčší a najzachovalejší chrám – Angkor Wat, je vysoký 65 metrov a je obohnaný vodnou priekopou a hradbami s rozmermi 1500 x 1300 metrov. Steny spodného poschodia zdobí asi 2000 basreliéfov na motívy hinduistického eposu Rámajána. Starí Khméri boli hinduistického vyznania a až neskôr, ako sa do krajiny začal šíriť buddhizmus, pribudli sochy a reliéfy Buddhu. Pri pohľade na nekonečné dlhé steny plné výjavov zo starých eposov mi pred očami ožívali postavy dávnej histórie a mal som pocit, akoby som sa na chvíľu ocitol v krajine bohov.

DSC_6134

Z tohoto stavu ma vyrušili až ďaľší turisti ovešaní fotoaparátmi a kamerami, hovoriaci od japončiny po ruštinu. Celkovo Kambodžu  zahraniční turisti navštevujú relatívne málo, neplatí to však pre chrámy Angkoru, ktoré sa nimi priam hemžia. Na celkové prezretie si celej lokality treba aspoň dva dni, keďže jednotlivé atrakcie ako Angkor Wat, Bayon, Ta Prohm  či Banteai Srey sú od seba neraz vzdialené aj pár kilometrov. A aby domáci zarobili, zakážu vám požičať si motorku, alebo auto. S dopravným prostriedkom si zároveň musíte objednať aj vodiča a sprievodcu v  jednej osobe, čo nie je práve najlacnejšie. Alebo môžete chodiť po džungli pešo, prípadne na bicykli - tieto spôsoby dopravy sú povolené.

DSC_6135

         Z mesta Siem Reap sa asi najpohodlnejše dostanete po vode. Keď má človek namierené do hlavného mesta Phnompenh, rýchlym člnom po vodách jazera Tonlé Sap trvá cesta asi päť hodín. Autobusom je to o niečo dlhšie. Keďže doprava speedboatom vychádza asi päťkrát drahšie, rozhodujem sa pre hromadnú dopravu. Už autobusová stanica vyzerá “podesne” – čistotou sa Kambodža rozhodne nevyznačuje. Jediné, čo človeku zdvihne náladu, sú pravé francúzske bagety – pozostatok koloniálnej minulosti krajiny, keď tam od konca 19. storočia po vyhlásenie nezávislosti v roku 1953, vládli Francúzi. Bagety stoja približne tri koruny, ale ako cudzinec musím zaplatiť trojnásobok. I keď viem pravú cenu, nemá zmysel sa hádať - aj tak mi tu nikto nerozumie. Počas čakania na autobus sa obzerám po miestnej špecialite, a síce po pražených tarantulách. V Kambodži je to vraj obľúbené, aj keď trochu drahé jedlo. Netrvá dlho a už ich vidím, pekne naukladané vedľa seba, jedna vedľa druhej, do čierna opražené, veľké ako ľudská dlaň…ale aj napriek všetkému si ich  pre tento raz odpustím a radšej zahryznem do suchej bagety.

R0012806

         Cesta do hlavného mesta pripomína rozbitú cestu niekde u nás na opustených lazoch. Asfalt miestami chýba úplne, niekde je vcelku. Čo na tom, že má šírku iba asi tak jeden a pol jazdného pruhu. V úrodných nížinách okolo jazera Tonlé Sap žije väčšina obyvateľov Kambodže. Pestujú ryžu a lovia ryby, bývajú v zvlástných domoch na koloch, asi kvôli pravidelným záplavám, vďaka ktorým je tu pôda taká úrodná, že môžu žať trikrát do roka.  Keď v autobus zastaví pri niečom, čo kedysi mohla byť reštaurácia, všetci sa vyhrnú von, objednať si to jediné jedlo, ktoré je v ponuke. Mne sa akosi nepozdáva, je to ryža s mäsom, ale takzvané mäso by sa skôr dalo nazvať kosťami so zvyškami mäsa. Prisadám si k jednému mníchovi v šafránovom rúchu a spolu s jedným chlapcom , ktorý vie trochu po anglicky, sa snažím dozvedieť niečo o živote mníchov v tejto postkomunistickej krajine. Mních je veľmi zhovorčivý, škoda, že neviem po khmérsky. Z toho, čo mi chlapec preloží, sa dozvedám, že je mníchom od desiatich rokov, teraz má devätnásť a na mníšsky život si nemože sťažovať. Mnísi majú v krajine skoro všetko zadarmo, len veľmi málo ľudí si od nich za služby pýta peniaze. Aj cestu autobusom, za ktorú miestni platia 3,5 USD, majú mnísi zadarmo. Dokonca je pre nich v autobuse vyhradené zadné sedadlo. Mnísi sa totiž nemôžu ani len dotknúť ženy a sedieť vedľa nejakej v autobube by bol predsa len veľký risk.

DSC_5979

         Po takmer šiestich hodinách jazdy náš autobus konečne dorazí do Phnompenhu, hlavného mesta s asi jedným miliónom obyvateľov. Slumy na predmestiach dávajú tušiť, že chudoba je prítomná nielen na vidieku. Chatrče zbúchané z vlnitých plechov lemujú cestu dlhú dobrých pár kilometrov, kým autobus dorazí na stanicu v centre mesta. Centrum Phnompenhu je krajšie, akoby človek, podľa predchádzajúcich skúseností s mestami v tejto krajine, očakával. Je tu relatívne veľa stavieb z koloniálneho obdobia vo francúzskom štýle. Napodiv sa zachovalo aj pár chrámov, ktoré unikli Pol Potovmu ťaženiu proti náboženstvu. Najkrajší je určite Kráľovský palác so Striebornou pagodou, stavby, ktoré nápadne pripomínajú architektúru najväčších chrámov v thajskom Bangkoku. Červení Khméri tieto stavby nezničili. Chceli svetu dokázať, že si vážia kultúru, históriu a dedičstvo svojho národa.

DSC_6759

          Za pozornosť stojí aj chrám Wat-Phnom – stúpa na vrchole malého kopca priamo v strede mesta. Chrám je pomenovaný po kopci, na ktorom stojí. Legenda hovorí, že dievčina menom Penh našla na tomto kopci vzácne sochy Buddhu, tak vzniklo aj meno hlavného mesta – PhnomPenh – kopec dievčaťa Penh. A pre toho, kto sa zaujíma o históriu, je tu nádherné Národné múzeum s mnohými artefaktami hinduisticko-buddhistickej histórie. Medzi “atrakciami” hlavného mesta je aj múzeum Tuol Sleng - múzeum genocídy. Počas vlády Pol Pota budovu strednej školy premenili na väzenie pre politických väzňov, známe ako S-21. Ešte dnes je budova obohnaná ostnatými drôtmi a premenená na jedno z najdesivejších múzeí na svete, ktoré znesie porovnanie možno tak s poľským Osvienčimom.  Je tu možné vidieť množstvo mučiacich nástrojov, miniatúrne kobky pre väzňov a fotografie takmer všetkých umučených ľudí, ktorí tu našli svoju smrť. Múzeum je v stave,  v akom ho Červení Khméri v roku 1979 opustili.Väzenie bolo známe ako miesto “konlaenh choul min dael chenh” - “miesto kam ľudia vojdú, ale z ktorého nikdy nevyjdú”.  O život tu prišlo takmer 20 000 ľudí, vie sa len o šiestich, ktorí sa zachránili.

DSC_6902

         V porovnaní s temnou minulosťou je dnešný Phnompenh živé, pulzujúce mesto, kde sa po zrekonštruovanom nábreží rieky Tonlé Sap prechádza miestna mládež i zopár turistov. Množstvo reštaurácií, hotelov a barov ponúka svoje služby a všetko nasvedčuje tomu, že Kambodža sa nechce zmieriť s povesťou jednej z najzaostalejších krajín sveta.

  • Najvýznamnejším festivalom khmérského kalendára je Bom Om Tuk na začiatku novembra oslavujúci koniec obdobia dažďov – vhodný čas na návštevu Phnom Penhu alebo Siem Reapu.
  • Turisti by sa mali vyhýbať “kšeftárom”, ktorí ich často oslovujú a ponúkajú výmenu peňazí alebo sa snažia predáť drahokamy podradnej kvality.
  • Pri ceste mimo hlavných turistických atrakcií sa treba pripraviť na cesty v katastrofálnom stave. Kambodža donedávna “súťažila” s Mozambikom o najhoršiu cestnú sieť na svete.
  • Khmérska kuchyňa sa veľmi podobá thajskej, používa však menej korenia. Kambodžské hlavné jedlo temer vždy obsahuje polievku a ryby v rôznych úpravách – miestnou špecialitou sú napríklad grilované sladkovodné ryby zabalené do listov hlávkového šalátu alebo špenátu, zaliate orechovou rybacou omáčkou.
  • Slávna minulosť Kambodže je vidieť v súčasnom kráľovskom balete s prvkami tradičných thajských, jávských a indických tancov. Za vlády Pol Pota bol aj tento druh umenia vážne ohrozený, údajne v tom čase existovala už iba jediná žena, ktorá ovládala starodávné techniky výroby kostýmov

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *