Sumatra – Indonézia 2006

DSC_3834

Sumatra zatiaľ nepatrí medzi turisticky priveľmi objavené miesta našej planéty, na rozdiel od iného indonézskeho ostrova Bali, ktorý je turistami doslova zaplavený.  Tunajší obyvatelia sú preto oveľa pôvodnejší a zachovávajú si viac zo svojej starej kultúry.   Taktiež je ostrovom, kde sa ešte nepodarilo úplne vyklčovať prales, vďaka čomu tu stále prežívajú zvieratá ako sumatranský tiger, orangutan, nosorožec alebo slon.

12

Na ostrove je veľa zaujímavých miest, jedno z nich si ale zasluhuje špeciálnu pozornosť a tou je Orangutanie rehabilitačné centrum v horskej osade Bukit Lawang.  Je to iba približne 80 km od štvormiliónovej metropoly Medan, ale keďže asfaltka končí pár kilometrov za veľkomestom, cesta trvá vyše štyroch hodín. Autobus je preplnený vnútri aj na streche, ešte šťastie, že vystupujem na konečnej, čo je spomínaná dedina Bukit Lawang a to v preklade znamená Brána do hôr. Cestujúci v autobuse sa natriasajú na rozbitej ceste, ktorá najskôr vedie cez špinavé predmestia Medanu, neskôr cez malebné dedinky a nekonečné palmové háje až nakoniec končí v predhorí národného parku Gunung Leuser. Ako jediný cudzinec v autobuse nemám problém so zábavou – viaceré deti si na mne skúšajú svoju viac či menej dobrú angličtinu. Aspoň od nich získam radu, kde sa dá najľahšie ubytovať.  Všetci Európania, ktorí zavítajú na tento koniec sveta, sem prichádzajú kvôli orangutanom. Z toho dôvodu nie je o ubytovanie núdza. V Rehabilitačnom centre sa starajú o orangutany, ktoré boli ilegálne držané v zajatí ako domáce zvieratá, po niekoľkých mesiacoch rehabilitácie ich púšťajú do voľnej prírody a učia ich opäť si zvykať na divočinu. Pár mesiacov ešte dostávajú pravidelne stravu v podobe banánov, potom sa už ale naučia žiť samostatne a viac sa nevrátia. Národný park Gunung Leuser je s 2,5 miliónmi hektárov najväčším chráneným územím v juhovýchodnej Ázii a žije v ňom okolo 1000 orangutanov. Na celom ostrove žije v súčasnosti asi 7000 týchto ľudoopov. Stretnutie s našimi druhými najbližšími príbuznými, po šimpanzoch, je nezabudnuteľným zážitkom. Z korún stromov je počuť šuchot a onedlho sa z výšky po lianách spustí statná samica aj s mláďaťom na chrbte. O chvíľu prichádzajú  ešte ďaľší dvaja. Prišli si pre dennú dávku banánov. Orangutany však smú kŕmiť iba zamestnanci centra, nikdy nie turisti. Čo však je dovolené, je priblížiť sa takmer až na dotyk – orangutany vôbec nemajú strach z ľudskej prítomnosti. Ako nečakane prišli, tak rýchlo aj zas zmiznú v tmavom pralese. Len hojdajúce sa stromy nasvedčujú ich nedávnu prítomnosť…

13

Divočina ale nie je jediným lákadlom Sumatry. Hlavným je bohatosť tradícií, kmeňov a kultúr. Na Sumatre žijú jedny z najzaujímavejších etník na svete. Patria medzi ne Batakovia, potomkovia ostrovných kanibalov a taktiež aj Minankabauská kultúra zo strednej Sumatry, ktorá je najväčšou matrilineálnou  spoločnosťou na svete.

Batakovia obývajú kraj okolo vulkanického jazera Toba, horská oblasť, ktorá sa svojou špecifickosťou v mnohom odlišuje od zvyšku Sumatry. V skutočnosti Batakovia pozostávajú zo šiestich kmeňov, z ktorých najznámejší sú  Toba Batakovia a Karo Batakovia. Menej známe kmene sú Simulungun, Pak Pak/Dairi, Angkola a Mandailing. Celkový počet Batakov sa odhaduje na 3 milióny. Všetci majú spoločných predkov, delia ich ale určité kultúrne a lingvistické charakteristiky. Napríklad Karo Batakovia sa stali známi svojou ornamentálnou architektúrou, v ich dedinách sa nachádza veľa tradičných domov s dlhými strechami a precíznou ornamentálnou výzdobou. Nedostupnosť ich hornatej domoviny spôsobila, že sa vyvíjali izolovane od ostatných obyvateľov Sumatry, ktorí žili vačšinou na pobreží.  Svadobné a pohrebné rituály tohto kmeňa patria medzi najkomplexnejšie na svete. V Indonézii sa hovorí, že keď každý obyvateľ Bali vie vyrezávať z dreva, tak každý Batak zo Sumatry vie spievať a hrať na hudobný nástroj.

20

Spoločnosť všetkých Batakov sa organizuje do tzv. Márg. Marga je skupina založená na rodinnom zväzku, niečo ako klan. V rámci jednej margy nie je dovolený žiadny manželský zväzok. Člen jednej margy sa môže oženiť iba s príslušníčkou inej margy, pričom tá potom prechádza do manželovho klanu. Navyše podľa batackej tradície si Batak môže zobrať iba príslušníčku Batackého kmeňa. Je možná aj svatba s cudzincami, v tom prípade musí byť ale cudzinec prijatý do rodinnej margy, bez ohľadu na to či je z Indonézie, alebo povedzme z Európy. Prijatie znamená prakticky adopciu, čiže cudzinec získa nových adoptívnych batackých rodičov, pričom celá marga musí tohto cudzinca jednomyselne prijať za svojho. Tieto tradičné svadobné zvyky sú spoločné všetkým batackým kmeňom. Batacká svadba je udalosť hodná osobitnej pozornosti. Na hostine sa zvyčajne podáva mäso z vodného byvola, Bataci nie sú veru žiadni vegetariáni.

45

Väčšina Batakov sú dnes kresťania, čo je dedičstvo holandských a nemeckých misionárov. Zaujímavý je príbeh nemeckého misionára Nommensmena, ktorý vraj do batackého kraja prišiel v roku 1880 iba s husľami a bibliou. Podarilo sa mu to, čo sa nepodarilo predtým moslimským  ani kresťanským vierozvestcom a síce “preonačiť” Batakov na inú vieru spojením batackého animizmu s kresťanstvom.

35

Náboženstvo Batakov malo pôvodne veľa spoločného s vierou Dayakov, ktorí obývajú hornaté ostrovy Kalimantan a Sulawesi. Podľa Batakov sa svet delí na tri časti, nebo obývané bohmi, zem obývanú ľudmi a podzemie obývané drakom menom Naga Padoha! Stvoriteľom je najvyšší boh Mula Jati, ktorý je rovnako dobrý ako zlý a je rovnako mužom ako aj ženou. Vzhľadom na relatívnu dostupnosť boli Batakovia  najskôr ovplyvnení islamom a neskôr kresťanstvom. Dnes sú dva batacké kmene islamské a zvyšné štyri kresťanské. Pôvodná animistická viera bola takmer úplne potlačená, ale až v polovici 20. storočia. Dovtedy sa vraj ešte vykonávali rituály, pri ktorých boli aj ľudské obete. Podľa dobových správ Marca Pola vraj Batakovia zabíjali a jedli svojich rodičov, keď už nevládali pracovať na ryžových poliach. Iný benátsky obchodník, Nicolo di Conto, popisuje Batakov ako kmeň, ktorý ako platidlo používa ľudské lebky. Dokonca aj vážne zločiny trestali zjedením previnilca zaživa.  Nemecký geograf Franz Junghun popisuje podobnú popravu z roku 1840 takto: “Zločinec je priviazaný ku kolu vo zvislej polohe…náčelník vytiahne nôž a vysvetľuje okolitému davu, že obeť je absolútny lotor, ktorý vlastne ani nie je človekom…potom náčelník odreže z previnilca prvý kúsok, zvýčajne časť predlaktia, alebo líce. Drží mäso…vysoko nad sebou a s chuťou pije odkvapkávajúcu krv. Potom sa všetci okolostojaci vrhnú na nešťastnú obeť…niektorí jedia mäso úplne surové…ani nárek obete neruší ich apetít. Zvyčajne do ôsmich až desiatich minút upadne obeť do bezvedomia a za pätnásť minút je mŕtva…” Povesť “sumatranských lovcov lebiek” im zaručila bezpečnosť a rešpekt okolitých kmeňov, ktoré sa na ich územnie neodvážili vstúpiť.

Tak ako kedysi, aj dnes je najváženejším členom dediny Datu, čiže šaman. Je vždy mužského pohlavia a medzi jeho schopnosti parí liečiteľstvo, exorcizmus, kontakt s mŕtvymi či predpoveď budúcnosti. Datuova sila pramení z posvätných symbolov, vyrezávaných z dreva. Tieto svoju silu nadobúdajú rituálnym oživením, kedy sa drevené postavy naplnia magickou substanciou zvanou “pupuk”. Traduje sa, že kedysi bolo jej súčasťou mäso nepriateľov. Magická substancia má veľkú silu a je možné ju uchovávať iba v špeciálnych nádobách, ako je napríklad roh byvola.

34

Ďaľšou typickou tradíciou Toba Batakov je aj tvorba vyrezávaných drevených figúr zvaných “Galegale”. Používajú sa pri pohrebných rituáloch, pričom tvár je vyrezaná do podoby zosnulého. Figúry mali zastupovať synov zosnulého, ak žiadnych nemal. Ovládajú sa pomocou zložitých sústav strún a rúčiek. Po tanci medzi trúchliacimi sú figúry zbavené šiat a hodené za múry dediny.

39

Staré zvyky a kanibalizmus sa z kultúry týchto prírodných kmeňov už takmer vytratili. Čo ale zostalo, sú nádherné domy, ktoré sú svojím štýlom jedinečné na celom svete. Aj keď sa už nestavajú, v batackých dedinách ich stále môžete obdivovať desiatky. Niektoré vraj majú aj tristo rokov. Podľa kmeňa sa líšia jednotlivé typy stavieb. Napríklad domy Toba Batakov sú podlhovasté s výrazným priečelím, na ktorom sú vyrezávané ochranné ikony duchov. Výzdoba jedného domu trvá často aj rok, malé ornamenty dajú totiž zabrať aj skúseným rukám batackých drevorytcov. Domy majú výrazne prehnutú strechu a stoja na koloch, čo chránilo ich obyvateľov pred záplavami a divými zvieratami. Naproti tomu veľké domy Karo Batakov sú pestrejšie pomaľované, často majú štvorcový pôdorys a spolu v nich bývalo až 10 rodín. Zaujímavé je, že domy nemajú ani okná ani dvere, dnu sa vstupuje po rebríku. Keď sa ocitnete v takom dome, hneď je jasné, že o súkromí nemohlo byť ani reči.  Dnes sa z domov stali turistické atrakcie a napríklad obyvatelia dediny Linga vyberajú za návštevu do svojej dediny vstupné.

23

Dnešní Batakovia sú milí a pohostinní ľudia, sú viac bezprostrední ako napríklad ľudia pri pobreží. Tažko uveriť, že možno ešte ich prapradedovia boli kanibali. Keď ma na ostrove Samosir uprostred jazera Toba malí Batakovia oslovili veselým zvolaním “Mau Kemana!“ čo znamená asi toľko ako „Kam sa uberáš?“,  hneď som na túto tisíckrát položenú otázku zvolal „Jalan-jalan, saja!“ – vo voľnom preklade „Iba tak sa prechádzam“. Pri prechádzkach po krajine Batakov som si opäť uvedomil, že je to jeden z mnohých prírodných národov, ktoré tak, ako vačšina im podobných, pomaly opúšťajú svoje tradície a zvyky a s rozvojom turizmu prichádzajú o svoju jedinečnosť.

– veľmi chutné jedlo zo strednej Sumatry sa volá Padang food, podľa mesta Padang na západnom pobreží ostrova. Je preslávené v celej Indonézii, pojazdné vozíky s ním lemujú ulice snáď každého vačšieho mesta na Sumatre.

 – tradičné batacké tance pripadajú Európanovi neuveriteľné pomalé a nudné, niekedy  tanečníci  celé minúty hýbu iba dlaňami a zápästiami.


viac fotografií v mojej FLICKR galérii

Leave a Reply