India 2011

DSC_2111

          India je jednou z najpestrejších krajín na svete, ak nie vôbec najpestrejšia. Mesto ma privítalo relatívnou zimou na krajinu, v ktorej som zimu vôbec nečakal – ráno teplota klesala iba na 4 C.  Pred letisku je podozrivý poriadok, žiadni otravní žobráci.  Vhľadom na to, že Dilí bolo minulý rok v Októbri  dejiskom XIX. Commonweath hier, čo je obdoba Olympijských hier pre štáty Commonweathu, letisko s okolím bolo “vyčistené” od mnohých negatívnych zjavov a pôsobilo na prvý pohľad európsky a velmi kultivovane.                V Novom Dilí sa nachádza mnoho pamiatok – hinduistických, moslimských, ale aj z koloniálnej éry Britského imperia. Medzi hlavné zaujímavosti mesta, ktoré som stihol navštíviť patria napríklad Qutub Minar, Red Fort, Jama Masjid, niektoré v historickom centre mesta Dilí, iné v širšom okolí.

      Qutub Minar je komplex muslimských stavieb v južnej časti Dilí. Samotný Qutub Minar predstavuje “len” najväčšiu a najznámejšiu časti tzv. Qutub komplexu, ktorý dopĺňajú iné, menšie mešity a paláce. Qutub Minar je 73 metrov vysoký minaret. Základňa má v priemere 15 metrov v spodnej časti, postupne sa zužuje a v hornej časti má uz len 2,5 metra. Kto chce vyšliapať až na vrchol, musí absolvovať 379 schodov (momentálne je minaret v rekonštrukcii a je zatvorený). Minaret dal v v polovici 14-teho storočia postaviť Qutb-ud-din Aybak, prvý muslimský vládca Dilí. Mal pohnutú históriu, bol niekoľkokrát prestavaný, napr. po zemetraseni v roku 1803, ktoré ho poškodilo. Známou zaujímavosťou je tzv. „Železný stĺp“ patriaci medzi “kuriozity svetovej metalurgie”. Sedem metrov vysoký a šesť ton ťažký stĺp z 98-percentného železa bol postavený na počesť miestneho vládcu, ktorý vládol v rokoch 320-540 našeho letopočtu. Napriek úctyhodnému veku doteraz nezačal hrdzavieť. Vedci tvrdia, že stĺp chráni relativne veľké množstvo fosforu – “až” jedno percento, v dnešnom železe je ho vraj iba 0,05 percenta. Nápis na stĺpe informuje, že stĺp bol vztýčený na počest boha Višnu, zrejme v indickom štáte Biháre, ktorý susedí so štátom Uttarpradéš, kde sa Qutub Minar a cele hlavné mesto Dilí nachádzajú.Legenda hovorí, že kto stĺp objíme oboma rukami chrbtom obrátený ku stĺpu, splní sa mu vysnívané želanie. Nanešťastie som to nemohol overiť, lebo okolo stĺpu je plot, ktorý to znemožňuje.

         V úplnom kontraste so starým Dilí je moderný, a až futuristicky pôsobiaci Lotosový chrám. Je iba dva kilometre vzdialený od Qutub Minar kompexu.  Chrám slúži prívržencom Baháistickej viery, a vlastne tak ako to z podstaty Bahaizmu vyplýva, slúži prívržencom všetkých vier sveta. Pred chrámom bola neuveriteľná zmes ľudí – hinduistov, moslimov, kresťanov i budhistov.   Väčšina z nich tam bola pravdepodobne kvôli stavbe samotnej, mnohí ju však využili k duchovnému rozjímaniu, či modleniu.   Okolie Lotosového chrámu bolo vzorne upravené, trávniky čisté a ukážkovo pokosené.  Niekomu môže chrám pripomínať Operu v Sydney, narozdiel od nej je však prísne symetrický.

     Tadž Mahal:Podľa všeobecnej mienky je Tádž Mahal majestátne mramorové mauzóleum na brehu rieky Yamuny v meste Agra.  Bolo postavené mogulským panovníkom Šáhdžahánom na pamiatku svojej ženy Mumtáz, ktorá ako 36 ročná zomrela pri pôrode jeho 14 dieťaťa. Vraví sa, že Šáhovi nešťastím zbeleli vlasy a zaviazal sa postaviť najkrajší pomník na svete, hodný jeho milovanej ženy. Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631, pričom mala trvať 17 rokov. Podielalo sa na nej vyše 20 000 robotníkov a umelcov z celej južnej Ázie a dokonca aj z Európy. Budova, hlavne jej silueta, sa pre svoju krásu stala symbolom celej Indie, neustále totiž priťahuje davy návštevníkov z celého sveta. Pri vchode je kontrola porovnateľná s kontrolou na letisku – zakázané su tekutiny, zbrane a nepochopiteľných dôvodov aj hračky. Aj vstupné odpovedá popularite, je  trojnásobné oproti väčšine indických pamätihodnostiam, stojí približne 12 Euro. Hneď za vstupnou bránou, ktorá je mimochodom taktiež monumentálna, zostane návštevník stáť v nemom úžase nad dokonalou krásou Tádžu. Jeho bravúrna symetria a celková architektonická kompozícia s okolitými budovami a záhradami  je úchvatná. Svetoznámy odraz Mauzólea v hladine jazierka si neustále fotografujú stovky turistov z celého sveta.                         

          Podľa iných, menej známych a hlavne menej populárnych názorov bol Tádž Mahal postavený dávno pred dobou Šáhdžahána a slúžil ako chrám hinduistického boha Šivu – vtedy bol známy pod menom Tejo Mahalaya. Kniha profesora P. N. Oaka – Taj Mahal: The True Story, ktorá túto teóriu prezentuje bola v Indii stiahnutá z predaja a zakázaná. Jediným spôsobom ako dokázať, či vyvrátiť tento názor, je otvoriť a preskúmať zapečatené miestnosti v podzemí stavby, ktoré by mali obsahovať sakrálne hinduistické symboly.  Zápisky európskych cestovateľov, ktorý navštívili mesto v tej dobe sa nezmieňujú o žiadnej stavbe monumentálnej hrobky. Budova vraj stála na mieste dávno pred smrťou Šáhdžahánovej manželky Mumtáz.

            V podstate nieje vôbec dôležité, či bola stavba postavená mogulskými moslimami, alebo dávno pred nimi indickými hinduistami, pôvod stavby nemôže niakým spôsobom ovplyvniť, alebo zmenšiť jej  krásu. Tádž Mahal ponúka neuveriteľné variácie pohľadov v závislosti od typu svetla, ktoré naňho dopadá. Človek sa tam môže opakovane vracať a vždy nájde niečo nové.

         KhajurahoKhajuraho je skupina hinduistických chrámov  v strednej Indii v štáte Madhjapradéš. Je na Zozname svetového dedičstva UNESCO od roku 1986. Khajuraho sa skladá z mnohých chrámov, ako z hinduistických, tak i z džinistických. V exteriéroch, ako aj  v interiéroch budov sú zachytené mnohé erotické výjavy a scény, vďaka čomu sa dostali na popredné miesto turistických atrakcií v regióne a aj v celej Indii.

Budovy chrámov v Khajuraho boli postavené v 10. a 11. storočí, za vlády dynastie Chandelle. V čase najväčšieho rozkvetu existovalo až 85 rôznych chrámov, ale počas rokov boli mnohé zničené, alebo sa sami rozpadli, takže do dnešných dôb sa zachovalo iba 22 chrámov.  

Chrámy sú zvyčajne zasvätené hinduistickým bohom ako napr.  Šiva, Višnu, alebo Brahma,  mnohé sú ale taktiež zasvätené božstvám džinistického panteónu. Skulptúry a sochy v Khajuraho skutočne pokrývajú širokú škálu tém, aj keď sexuálne výjavy sú najznámejšie a najpopulárnejšie. V skutočnosti však  vnútorné priestory chrámov neobsahujú žiadne erotické sochy, namiesto toho sa zameriavajú hlavne na samotné vyobrazenia bohov.

Kvôli zdanlivému rozporu sexuálnych výjavov zobrazených v chrámoch a vlastnému účelu, na ktorý  boli v skutočnosti chrámy využívané vzniklo mnoho rôznych teórií o tom, čo bolo vlastne ich účelom. Niektorí hovoria, že išlo o to ukázať, že kvôli výkonu duchovných praktík, reprezentovaných vnútrom chrámov, treba zabudnúť na obavy týkajúce sa hmotného materiálu tela. Iní hovoria, že vonkajšími vyobrazeniami chceli chrámy pôsobiť ako akási Kámasutra v trojdimenzionálnej forme, mali pomáhať vzdelávať mladých ľudí v umení lásky. Ďaľší zas tvrdia, že zdanlivý rozpor je len výsledkom našej vlastnej interpretácie týchto pamiatok,  v skutočnosti boli pre nich duchovno a sexualita súčasťou každodenného života.  

Bez ohľadu na pôvodný zámer, erotické umenie v Khajuraho sa stalo obľúbeným cieľom ako domácich, tak aj zahraničných turistov. Napriek tomu, že iba jedna desatina výjavov je sexuálnej povahy, Khajuraho sa stalo svetoznámym symbolom indického erotického umenia a Kámasútri ako takej.  

Dedinu Khajuraho rozhodne stojí za to navštíviť, návštevníkom umožňuje vhľad do života indického dedinského  života. Neďaleko komplexu sú tiež krásne vodopády Ranneh Falls, ktoré v období dažďov ohurujú návštevníkov obrovským prietokom vody. Kontrast s okolitou relatívne suchou krajinou je naozaj udivujúci. Hoci je Khajuraho relatívne malá (19000 obyvateľov) a izolovaná obec na európske pomery, napriek tomu má nové železničné spojenie a dokonca nové medzinárodné letisko.

         Váránasí: Hovorí sa, že ten kto nebol vo Váránasí, nebol v Indii vôbec.  Je to jedno z najstarších miest na svete ak nie vôbec najstaršie. Jeho dominantou sú staré ghaty lemujúce skoro celý breh na pravej strane. Ghat je časť brehu posvätnej rieky so schodami, ktoré sa vyznačuje špecifickou funkciou. V meste sú najznámejšie  kremačné ghaty, ghaty na rôzne oslavy, ceremónie prípadne meditácie. Atmosféra ghatov je umocnená  aj tým, že počas 5000 rokov je prestúpená modlitbami a meditáciami. Ghaty prechádzajú plynule do neuveriteľnej zmeti malých krivoľakých uličiek. Niektoré sú doslova iba na šírku ramien. V uličkách sú obchodíky, školy, hotelíky prípadne chrámy.  Hlboko v útrobách Váránasí sa skrýva aj Kashi Vishwanath, tzv. Zlatý chrám. Je to chrám zasvätení hinduistickému bohovi Šivovi, kam by mal podobne ako moslimovia s Mekkou, každý hinduista absolvovať aspoň raz za život púť. Do chrámu oficiálne nemajú nehinduisti prístup, neplatí to ale stále a závisí to hlavne od človeka, ktorý je pri vstupnej bráne.

       Váránasí ako najposvätnejšie mesto Indie, je mestom kam príchádzajú zbožní hinduisti zomrieť, prípadne dožiť svoj život. Viera hlása, že tí, ktorí zomrú priamo vo Varánasí vstúpia primo do neba bez hriechov a sú oslobodení z večného kolobehu znovuzrodení. Preto je Ganga miestom častých kúpeľov a aj preto na brehu Gangy neustále horia hranice, kde sú spalovaní mŕtvi. Medzi turistami sú populárne hlavne dva kremačné ghaty, kde neustále horí zopár mŕtvych. Pre chudobnejších je pripravené relatívne nové elektrické krematórium priamo na brehu posvätnej rieky Gangy.  Kremácia totiž nieje najlacnejšia, spopolnenie v elektrickej peci stojí približne pätinu v porovnaní s tradičným spôsobom s využitím dreva. Spaľovanie prebieha nie tak tragicky ako v Európe. Rodina sa raduje, lebo duša zosnulého môže ísť do neba. Nebožtík je nesený na nosidlách obložený kvetmi, rodina spieva mantry. Potom sú na brehu nosidlá ponorené do posvätnej rieky, nakoniec najstarší syn zapáli hranicu. V priebehu kremácie musí spalovač urobiť dieru do hlavy zosnulého, aby mozog neexplodoval, a aby duša mohla ľahšie opustiť telo.  V minulosti sa spolu s mŕtvim mužom zpopolňovala aj jeho žena, prípadne ženy. Dnes je tento zvyk zákonom zakázaný, stáva sa to ale stále v podobe „náhodného“ požiaru v dome, najmä v chudobnejších častich krajiny.

Váránasí zanechá v každom návštevníkovi hlboký dojem pre jeho neuveriteľnú pestrosť, zdanlivý chaos a nespochybniteľnú presiaknutosť vierou, ktorá je v meste naozaj všadeprítomná. Ako centrum hinduistickej viery, ktorá je pravdepodobne najstaršia prežívajúca viera na svete, si zasluhuje pozornosť nás všetkých. Mimochodom správny názov pre toto náboženstvo nieje hinduizmus, čo je pôvodne perzský výraz, ale Sanatana Dharma, čo znamená “večnú pospolitosť”.

 

viac fotografíí v mojej FLICRK galérii

 

Leave a Reply