Huayna Potosi 6088m, 2014

_DSC3292

Huayna Potosí leží na Altipláne, na dohľad z centra La Paz-u, a nie je to sopka.  Po nezrealizovanej Sajame, čo som mal v Bolívii pôvodne v pláne, som si to chcel touto 6000-ovkou aspoň čiastočne nahradiť. Je vysoká 6088 metrov, z La Pazu vyzerá celkom majestátne, a o dosť ostrejšie ako napríklad neďaleké Illimani, alebo Ilampu, aj keď je nižšia ako spomínané dominanty. Je výrazne viac zaľadnená ako boli dve sopky, ktoré som vyliezol nedávno. Na Licancabúre nebola ani stopa po snehu, vrchol Parinacoty bol síce zaľadnený, kužel bol ale úplne symetrický, takže žiadne seraky, alebo ľadopády tam neboli. Keďže Huayna Potosí nieje sopka, terén je tu o dosť členitejší a ľadovec sa terénu prispôsobuje. Ľadovcové pláne sa striedajú so stenami strmých ľadovcových veží – serakov.

_DSC3255

Nemal som potrebnú ľadovcovú výbavu ako prilbu a lano, tak som zvolil možnosť horskej cestovky so sprievodcom. Centrum La Pazu, hlavne jeho známa čarodejnícka ulica Sagárnaga je doslova prepchaté rôznymi agentúrami ponúkajúcimi najrôznejšie adrenalínové dobrodružstvá.   Výstup na Huayna Potosí bol jedný z nich. V ponuke boli štandardne výstupy na tri dni, ale aj zrýchlená verzia na iba dva dni. Tri dni som už nemal, a okrem som počul od kamoša čo tam bol, že tri dni tam človek nemá čo robiť.  V agentúre som stretol dve dievčatá, hovorili spolu po nemecky, ale ako som sa neskôr dozvedel, jedna z nich bola germanizovaná Češka – Petra. Cestu sme teda mali mať spoločnú. V mikrobuse, čo nás mal na druhý deň odviezť pod horu, sme okrem vodcu stretli ešte párik Íra Kierana so svojou peruánskou priateľkou.  Boli sme teda 5 klienti plus dvaja bolívijskí vodcovia. Huayna Potosí je celkom blízko La Pazu, po asi hodine cesty po dosť otrasných cestách sme dorazili do sedla Zongo, kde nás ponúkli veľmi slabým akože obedom, a dali nám aj čaj. Boli sme vo výške okolo 4700 metrov a odtialto sme už mali šliapať po svojich pešo do tzv. High campu vo výške 5130m, kde sme mali stráviť noc. Teda nie celú noc, dokonca nie ani polovicu noci, budíček bol totiž ohlásený na celkom šialený čas – na polnoc! O polnoci nechodím doma spávať v podstate nikdy, vždy väčšinou okolo jednej v noci. A tu po mne chceli, aby som o pol noci vyskočil zo spacáku a vybehol na už celkom vážnu horu. Vravím si, že veď to už nejak prežijem keď už som tu, aj tak už bude celá chatka o polnoci hore nohami.

_DSC3230

Výstup zo sedla Zongo začína pri priehrade a pokračuje hore prašným chodníčkom skoro ako u nás v Tatrách. Asi na polceste sedí medzi balvanmi pod plachtou nejaký človek a vyberá poplatok za vstup do národného parku, poplatok za výstup na horu, alebo niečo v tom zmysle. Nedá sa tam nezaplatiť, a okrem toho prečo nie. Poplatok asi 2 eurá je naozaj symbolický. Zaplatíme teda a pokračujeme hore. Po ceste nás míňajú zostupujúce indiánske dievčence, alebo teda už aj ženy, ktoré pracujú hore na chate ako chyžné, či kuchárky.  Celé to ale vyzerá dosť komicky – Európania s výbavou za tisíce, goretexové topánky na nohách, neviem-ako-texové bundy a nohavice, okuliare s najsilnejším UV filtrom – a oproti nim chichotajúce sa indiánske cholity v outfite, ako keby si práve odskočili z miestneho trhu. Myslím, že fotka hovorí za všetko. Iste že tie ženy nešli úplne hore na ľadovec, ale aj tak pobehovali vo vyše 5000 metrovej výške v šľapkách a tradičných sukniach z lamej vlny.

_DSC3273

Ale srandičky bokom, za asi dve a pol – tri hodiny dorážame na chatu s názvom Campo Alto Roca – 5130 m. Je to celkom veľká kamenná chyža, má dve poschodia pričom hore sa spí, a dole je niečo ako zasadačka, či jedáleň. Trojdňové výlety, prípadne tie luxusnejšie majú asi v cene zahrnuté aj nejaké jedlo. My sme v našej budget verzii nemali v podstate okrem guida, vybavenia a nocľahu nič.  Výhľady neboli ten večer nič extra, všade samé chmáry, ale na druhý deň hlásili slnko. Ako som už spomínal, budíček mal byť o polnoci, takže o deviatej-desiatej už v chate všetko stíchlo, a všetci sa snažili aspoň na tých pár hodín si trochu pospať.

O polnoci je už celá chata naozaj hore, je úplne plná chaoticky sa pohybujúcich rozospatých ľudí, takže zaspať sa v podstate nedalo. Nám trvalo až hodiny vymotať sa z chaty a pripraviť si výstroj. Okrem mňa nemal predtým mačky na nohách vlastne nikto. Bol to pre nich prvý krát, a tak som im spolu s guidami pomáhal všetko nastaviť a upevniť, nech je všetko tak ako má byť. Niečo pred jednou sme teda konečne vyrazili, ale už po asi polhodine hlásila malá Peruánka, že nevládze a chce ísť naspäť. Jeden z dvoch našich guidov sa teda rozhodol s ňou vrátiť sa na chatu, zatiaľ čo my sme ho aj s druhým guidom čakali asi polhodinu na ľadovci. Nebola príliš zima, tak sa to dalo nejak prežiť.  Zatiaľ čo sme tam čakali, nás predbehli všetky ostatné skupiny, a ostali sme na ľadovci celkom sami. V čoraz väčšej diaľke pred nami sme pozorovali blikotavé svetlá čeloviek ostatných tímov. Ako sa náš guide vrátil, akoby sa snažil dohnať tú stratu a nahodil dosť vysoké tempo. Za asi dve hodinky prestala stíhať Petra, a potrebovala čoraz viac a čoraz dlhších páuz. Odmietala sa ale otočiť, a stoj čo stoj chcela pokračovať až a vrchol.  Druhý guide ale rezolútne rozhodol, že takýmto tempom to nestihneme, a že by mala ísť radšej dole. Povedal, že s ňou zíde dole a spýtal sa aj Renate ako je na tom ona. Že keď si ona o hodinku zmyslí, že nevládze a bude chcieť ísť dole, budeme musieť ísť dole všetci, lebo už nebudeme mať ďalšie lano a hlavne ďalšieho, tretieho guida, ktorý by s nami dvoma pokračoval až na vrchol. Ona o sebe asi nachvíľu zapochybovala, a keďže nechcela, aby sme sa kvôli nej museli aj my dvaja s Kieranom vracať dole, rozhodla sa radšej zísť dole spolu s Petrou a s jedným vodcom. Ostali sme teda len my dvaja chalani plus jeden vodca. Ten teraz nasadil také vražedné tempo, že sme začali pomaly ale iste predbiehať všetky skupiny vlečúce sa pred nami. Bol som prekvapený, že Kieran ešte stíhal, a zatiaľ sa na nič nesťažoval.  Cestou dole sa mi potom Bolívijčan priznal, že skúšal kam až môže stupňovať tempo, kým nezačneme protestovať. Neviem, či je to úplne profesionálny prístup pokúsiť sa klientov uštvať až na hranicu ich možností, ale zatiaľ som bol v pohode. Z chaty sme vyrážali medzi poslednými, a po spomínanej prestávke sme boli určite posledná skupina, na vrchol sme ale dorazili medzi prvými, myslím že sme boli asi druhá, alebo maximálne tretia grupa na vrchole. Pod vrcholom sme skoro bez pauzy míňali ťažko dýchajúcich ľudí lapajúcich v 6000 metroch po riedkom vzduchu, náš guide nás viedol dopredu ako tank. Ja som bol celkom v pohode, bola to už moja tretia šesťtisícovka za posledné dva týždne a Kieran vyzeral byť tiež celkom dobre aklimatizovaný a tváril sa byť celkom ok. Východ slnka nás chytil na záverečnom exponovanom vrcholovom hrebeni, takže pôvodný plán sme splnili, aj napriek tomu, že sme dole museli nechať všetky naše baby.  Východ slnka v 6088 metroch bol ako inak úžasný, dole blikotalo prebúdzajúce sa El Alto a La Paz, a na vrchol postupne prichádzali skupiny, ktoré sme cestou predbehli.

_DSC3278

Hore sme pobudli asi pol hodinu, chceli sme začať zostup kým bol sneh ešte pevný a zmrznutý.  Ako sme tak schádzali dole, tesne pod vrcholovým hrebeňom sme stretli Renate, ktorá sa nakoniec predsa len rozhodla pokračovať hore. Cestou dole asi zmenila názor, a pridala sa k nejakému cudziemu lanovému družstvu, ktoré išlo okolo smerom hore, a s ktorým sa dostala až na vrchol. Chvalabohu boli Bolívijčania natoľko flexibilní, že vodcom z jednej agentúry nerobilo problém zobrať klienta z druhej agentúry, a pomôcť mu na vrchol. V podstate vyšla hore s inými guidami, ako si pôvodne zaplatila, ale o to tam vtedy vôbec nešlo. Bola rada, že bola hore a Petra bezpečne dole. Cestou dole v strmom ľadovcovom úseku zase pre zmenu Kierana úplne opustili sily, a prežil si asi celkom výraznú krízu, súdiac podľa výrazov jeho tváre a akustického doprovodu. Ako postupoval deň, so slnkom prichádzal taký juhoamerický úpek, že nám veľmi nepomáhala ani skoro šesťtisícová výška. Kieran sa motal ako zdrogovaný a oddychoval skoro každých päť minút.  Nikto sme už nemali čo piť, ale chatu už bolo vidieť dole na okraji ľadovca.

_DSC3320

Dole do High Campu sme dorazili všetci dosť dehydratovaný, a spomenul som si na podobnú situáciu spred rokov na Mont Blancu.  Vtedy som cestou z vrcholu vďaka slnku skoro dostal úpal, a tu som bol ešte o vyše tisíc metrov vyššie.  V kempe nás už čakali naše dve holky – Peruánka s Petrou. Petra bola dosť nahnevaná na vodcov, že ju odmietli zobrať na vrchol, hoci ako sama vravela síl mala dosť, potrebovala len trochu zvoľniť tempo s trochu dlhšími prestávkami. Podľa môjho názoru mala pravdu, aj s jedno či dvojhodinovým oneskorením by sa nič podstatné nezmenilo. Na hore mali ale právo na pravdu naši vodcovia, a v High Campe po výstupe okolo desiatej ráno už bolo zbytočné čokoľvek riešiť, čakali nás totiž ešte dve úmorné hodiny strmého zostupu s ťažkými batohmi. Cestu dole sme už poznali, úplne dole pri priehrade, ale dostala veľkú krízu Renate, sadla si na zem so slovami, že už ďalej proste nemôže. Bolo to už fakt asi iba 300 metrov horizontálne a možno len 30 výškových. Zobral som jej teda batoh, požičal obe paličky nech to už nejak dorazí. V sedle v hostelíku sa zvalila, že má dosť a už nechce nikdy nikam šlapať! Asi pol hodinu jej trvalo dať sa trochu dokopy, ale aj tak sme museli čakať na mikrobus z La Pazu, ktorý nás mal dopraviť naspäť do mesta. V našej agentúre v hlučnom centre La Pazu sme sa ocitli okolo pol šiestej večer, ešte v pohode za svetla. Unavení a zničení, a okrem Petry myslím, že nakoniec aj všetci šťastní.

_DSC3315

Huayna Potosí sa často označuje za jednu z najľahších šesťtisícoviek, čo je možno aj pravda, veľmi ale záleží na dobrej aklimatizácii. Keď človek nemá problém s výškou, ide to celkom v pohode, neaklimatizovaní by sa ale o to radšej nemali ani pokúšať. A agentúry viem, že pokus o túto horu treba jednoznačne zaradiť na koniec pobytu v Bolívii, keď už je človek primerane aklimatizovaný, a nie hneď na úvod. Po prílete do 4100 metrov vysokého La Pazu má väčšina ľudí problém samých so sebou, a nieto sa ešte po pár dňoch driapať o dva kilometre vyššie. Kto si chce zvýšiť svoj výškový rekord nad magickú šesťtisícovú hranicu, Huayna Potosí pri La Paze je k tomu skoro ideálny kopec.  🙂 Vysokým horám ZDAR!

 

Leave a Reply