Damavand 5620m

P1110990

Najvyššia hora Iránu, najvyššia sopka celej Ázie s nejednoznačnou výškou – Iránci na mieste všade udávajú výšku 5671m, Wikipédia hovorí o 5610 metroch, a ja som osobne nameral hore pomocou GPS 5620m.  V podstate je to nakoniec úplne jedno, tých pár metrov, hora má vyše 5600 metrov, a s najväčšou pravdepodobnosťou je o trochu nižšia, ako neďaleký ruský Elbrus vysoký 5642m.  O Damavande sa hovorí, že v lete je to v podstate nenáročný výstup, v zime to bude isto o čosi ťažšie.  Tak ako minulý rok pozostávala naša “expedícia” z troch členov – spolužiačka Zuzana a kamoš Martin. Minulý rok sme sa neúspešne vrátili z Kazbegu, kde sme sa so skupinou nemeckých skialpinistov otočili vo výške 4721m. Chýbalo len niečo vyše 250 metrov. Tento rok som si povedal, že Damavand by sme už dať mali. Aj keď je výrazne vyšší ako Gruzínsko-Ruský Kazbek, nečíhajú tam žiadne zrady v podobe veľmi nebezpečného ľadovca, o ktorom je známe, že v ňom našiel smrť už nejeden pokušiteľ o vrchol.

Na celú akciu sme si vyhradili deväť dní, koncom marca 2017. Snehu by malo byť ešte dosť na lyžovanie, ale zima je už vtedy vraj miernejšia. Damavand je výrazne symetrický stratovulkán, je veľmi osamotený, podľa klasifikácie topografickej významnosti je dokonca dvanásty na celom svete. Tým, že je hora tak osamelá, je známa extrémne silnými vetrami. V zime a na jar sa k tomu pridáva chlad, výsledné podmienky môžu byť v zime doslova extrémne. Aj samotný Reinhold Messner bol na Damavande neúspešný, ako inak kvôli počasiu. Messner ho opísal slovami ako “malý kopček, ktorý ho porazil”. 🙂

Teherán nás privítal dažďom a zimou. V hosteli Tehran, ktorý sme si zabookovali ešte z Bratislavy, nás doslova vyhodili von do dažda s tým, že check in majú až o 14:00, a my sme si dovolili priletieť ráno okolo 10:00. Nemohli sme počkať v hotelovej lobby, lebo tam nemali dosť miesta, sadnúť sa nedalo ani v reštaurácii, lebo onedlho mali podávať raňajky ubytovaným hosťom. Na otázku kam máme teraz ísť, keď vonku prší sa nám dostalo suchej odpovede “it’s your problem”! Alebo, že si vraj môžeme zaplatiť našu izbu na tie 4 hodiny za plnú cenu, čo sme samozrejme odmietli. Nechali sme lyže v pivnici, a vybrali sa autobusom do centra mesta dúfajúc, že nájdeme nejaké rozumné ubytovanie. Z nejakých záhadných dôvodov mal hostel nálepku “TripAdvisor recommended”! Okrem srdečnej recenzie na danej stránke ich týmto pozdravujem.

02 IMG_20170324_172218

Zatial sa nám Irán ukázal v dosť nepriaznivom svetle, počasie otrasné, všetko zatvorené kvôli nejakému sviatku, a ešte k tomu nás vyhodili aj z hostela. Maťo našťastie zorganizoval miestneho couchsufera Sajída, navečer sa už vezieme v polorozpadnutom taxíku smer Rudahen, mestečka vzdialeného asi 50km od Teheránu. Bolo naším smerom, teda smerom Damavand. Sajíd nás už čakal, aj so svojou čerstvou ženou, ubytovali nás vo svojom domčeku neďaleko, a pozvali na večeru  na Gorme Sabzi, tradičné to perzské jedlo. Jedlo chutilo báječne, odvtedy sme všade v Iráne zháňali Gorme Sabzi. Parádne je, že som ho nedávno objavil aj v Perzskej reštaurácii v Bratislave.

03 IMG_0506

Hodinka autobusom a ocitáme sa v horskom mestečku Polour, odkiaľ sa vraj má vychádzať na Damavand. Niekde tam by mal byť Polour hut, čo je oficiálny Camp 1, kde sa dá zakúpiť oficiálne povolenie na výstup v cene 50 USD. No nenašli sme ho, takže za pár minút sme už naložení v ďalšom taxíku, ktorý nás vyvezie posledných asi desať km na tzv. “gravel road junction”, čo je odbočka z hlavnej cesty na Damavand, smer Camp 2, interne nazvaný aj “Mešita”. Posledné dni neustále snežilo, a sneží aj teraz. Krajina je biela ako uprostred najtuhšej ruskej zimy. Nefúka skoro vôbec, hmla ale halí všetko naokolo. Damavand sme ešte vôbec nevideli, aj keď sme boli teraz priamo pod ním.  Schovával sa tu nad nami niekde v tej hmle. Zkonsolidujeme sa na okraji cesty, a až okolo 15:00 vyrážame hore, smer Mešita. Vraj to má trvať okolo troch hodiniek, do tmy by sme to mali s prehľadom stíhať. Sem tam sa hmla trhá, a prvýkrát zbadáme náš cieľ. Majestátny kužel Damavandu už sem tam vykukuje z hmly, aby sa navečer ukázal v celej svojej kráse. Ešte za svetla v pohode dorážame do Mešity, kde sa plánujeme ubytovať. Trochu sme sa síce obávali ako to tam bude vyzerať, hlavne Zuzana sa ako žena bála, či sa nebudeme musieť kvôli bordelu dokonca vrátiť naspäť dole do Polouru. Podľa posledných informácií je to tam celé rozbité, a vôbec sa tam neodporúča prespať.

08 P1110895

Camp 2 “Mešita” je k našemu prekvapeniu celkom v pohode, zozadu zamknutej mešity sú dve miestnosti, je v nich síce trochu bordel, ale malá metlička v rohu to spraví. Trochu mám problém s pásmi, jeden sa temer úplne odlepil, tak sa ich nejak snažím usušiť a nalepiť znova. Testovanie variča BRS dopadne dobre, funguje teda aj ako sušič pásov. Martin prvýkrát testuje benzínový varič Pinguin, šľahajú z neho plamene do výšky skoro jedného metra, potom sa ale znormalizuje a funguje super. Mešita je vo výške 3050m, problémy s výškou zatiaľ nemá nikto z nás, aj keď Zuzana sa už pozná a vie, že vyššie v kempe 3 bude zle.

09 IMG_0655

Camp 3 Bargah Sevom je posledný kemp na južnej ceste, je to dvojposchodová chata v 4250m. Cesta medzi dvojkou a trojkou má štandardne zabrať asi 4 hodiny. Netuším, či je to čas naľahko, alebo naťažko, nám to zabralo okolo 6 hodín naťažko s menším intermezzom. Ťažké batohy nám rozhodne nepomáhali, tlačili nás do čerstvého snehu, prudký vietor fúkal samozrejme opačne, ako sme chceli. Kvôli snehu sme sa nešli presne podľa tracku v GPS, ale držali sme sa viac napravo. V širokom žľabe na pravej strane bolo snehu viac v porovnaní s vyfúkaným hrebienkom kadiaľ viedla štandardná cesta. Slnko celkom slušne pražilo, miestami sa dvíhal nepríjemný vietor. Neustále sme vyzerali našu chalúpku, ktorá sa stále nie a nie objaviť. Ako som sa v celkom strmom svahu pokúšal traverzovať naspäť naľavo, svah naraz rupol, a už som sa viezol dole. Odtrh doskovej lavíny bol okolo 30-35 cm, a našťastie sa to celé so mnou zastavilo asi po 30 metroch. Lavínka strhla aj Maťa podo mnou, a zviezla ho hodný kus cestu dole. Zuzka ako posledná to celé divadielko sledovala z bezpečnej vzdialenosti ako na dlani, a dúfala, že sa čo najskôr zastavíme. Odtrh nastal vo vrcholovej časti žľabu so sklonom aspoň 45 stupňov, sklon sa nižšie zmierňoval a masa snehu už našťastie nestihla nabrať dostatočnú rýchlosť nato, aby sa stala naozaj nebezpečnou. Ako výstraha to ale bolo celkom užitočné, vedeli sme teraz už naisto, že aj na Damavande môžu padať lavíny, aj keď sa všeobecne tvrdí opak. Opatrnosti a obozretnosti nieje nikdy nazvyš.

P1110923

Vystrašený z lavíny traverzujem prudko doľava na správnu trasu podľa GPS, bez ohľadu na skaly a kamene. S rešpektom sledujem každý strmší úsek snehu, a snažím sa to obchádzať ako viem. Celkom nás to spomalilo, na chatu prichádzam skoro za tmy, aj keď čelovka ešte ostala v batohu. Najskôr to vyzerá, že chata je opustená, dole nieje nikto, takisto plne zásobený bar je úplne prázdny, mohol by som sa sám obslúžiť. “Paráda, budeme tu sami” povedal som si, a išiel na terasu Zuzke s Maťom svetlom signalizovať cestu. Ako som na nich kričal, zobudil som miestneho Iránca –  chata teda predsa len nebola prázdna. Bol tam tento jediný človek, ktorý nehovoril ani slovo po anglicky, vedel ale naštartovať generátor, čím sa vovnútri rozsvietilo. Za nejakú polhodinku sa dovalili najskôr Zuzka, a chvíľku za ňou aj Martin. Už som sa o nich začínal trochu obávať. Ubytovali sme sa na poschodí v spoločnej ubytovni pre asi 30 ľudí. Boli sme tam aj tak jediní, tak to bolo úplne jedno. V chate mrzlo, všetka voda bola zmrznutá na kosť, len v bufete kde fungoval plynový varič sa topila nejaká voda. Na pitie, a na čaj. Najskôr sme si mysleli, že je zadarmo, v cene pobytu, nakoniec nás ale milý Iránec pekne skásol, a možno si naúčtoval aj nejakú tú termosku vody, či čaju navyše. Od nášho kolegu sme sa nič presnejšieho nedozvedeli, jeho angličtina bola na úrovni “Hello” a “OK”.

DSC_2805

Na chate sme mienili pobudnúť celý zajtrajší deň s tým, že by sme potom na ďaľší deň skúsili ísť na vrchol. Zuzana bola celá bledá, zelená a nevyzeralo to s ňou veľmi dobre. Celú noc nemohla spať, a ďalší deň sa zobudila ešte rozbitejšia ako ten predchádzajúci. Ja som bol s Maťom celkom v pohode.

Nasledujúce ráno nás zobudila čulá vrava dole v jedálni. Počuli sme nejaký ženský hlas hovoriaci persky, tu v iránskych horách nevídaná vec. Ako sme neskôr zistili, na chatu sa dovalilo asi 8 ľudí, šiesti Francúzski skialpinisti s dvoma Iránskymi vodcami – s mužom a ženou. Francúzi mali medzi sebou tiež jedného vodcu, pravdepodobne majiteľa outdoorovej agentúry. Tak ako my, aj oni chceli zlyžovať Damavand. Iránec tu zjavne nebol prvý krát, vysvetľuje že “na lyžiach sa dá ísť len zhruba do 5000 metrov, ďalej pre skaly treba ísť pešo”.  V priebehu dňa ale začali Iránec s Francúzom lamentovať nad množstvom nového snehu, vraj toľko snehu tu ešte v tejto ročnej dobre nevideli, a vraj je to na nich príliš nebezpečné, vzhľadom na zodpovednosť za skupinku, ktorá si tento trip platila. Rozhodli teda, že zajtra ráno síce pôjdu hore, ale napešo, lyže nechajú dole na chate, a po skalnatom hrebeni pôjdu až hore na vrchol. Z hľadiska lavín úplne rozumný prístup, až na to, že nikto z nich nemal iné topánky ako lyžiarky. Vidina celodennej túry po skalách v lyžiarkach nebola príliš lákavá, predstava odtrhnutia celého výstupového žľabu nad nami bola ale priamo desivá.   Znamenalo by to bol istý koniec pre všetkých. Zuzka bola kvôli nedostatočnej aklimatizácii odstavená, my s Maťom sme ráno plánovali pridať sa k Francúzom, nech nejdeme hore úplne sami. Čas výstupu ich vodca nestanovil, že sa uvidí ráno podľa aktuálnych podmienok. Vraj medzi 4 až 7 by sme mali vyraziť.

Poobede ešte na chatu dorazili traja Poliaci, tiež na lyžiach. Bola to pre nich aklimatizačka, po hodinke plánovali zlyžovať naspäť dole k Mešite. Ich deň “D” bol v porovnaní s naším posunutý o jeden deň. Problém bol len fakt, že podľa predpovede sa už malo pomaly začať kaziť počasie. Možnosť ísť s nimi hore o deň neskôr ma síce napadla, kvôli počasiu som ale chcel ísť hneď zajtra, v náš pôvodný termín. Počasie vie byť v zime na Damavande obzvlášť nestabilné, slnečnú predpoveď som preto nechcel len tak zahodiť.

V noci som len tak z nervozity vybehol pred chatu, hviezdy žiadne, tušil som mraky 🙁 Nevyzeralo to dobre a tušil som, že Francúzi v takom to počasí asi nebudú chcieť ísť hore.

Ráno bola situácia taká istá, napriek predpovedi bolo úplne zatiahnuté, dokonca jemne snežilo. Nikomu nebolo príliš do reči, Francúzi s Iráncami len ticho sedeli, a čakali čo bude. Najskôr, že máme čakať kým sa rozvidnie, potom že do siedmej, potom že do ôsmej, a nakoniec keď bolo ešte stále dosť škaredo o deviatej sa hlavný francúzsky kápo rozhodol, že už je príliš neskoro ísť hore a na vrchol sa teda nejde vôbec! Boli sme z toho dosť smutní z tohto rozhodnutia, hlavne keď už o pol desiatej začínalo pomaly vykukovať slniečko. Maťo, že sami dvaja by sme nemali ísť, tak som ostal nakoniec jediný plne odhodlaný na celej chate. Zabudol som ale ešte na jednu osobu, ktorá by išla hore – bol ňou mladý Iránec Mehran, ktorý prišiel na chatu sám, napešo, a chystal sa hore, aj keď o tom nikomu z nás nepovedal, keďže nevedel skoro ani slovo po anglicky. Dvaja perfektne po anglicky hovoriaci iránski guidi ma s ním zoznámili, požičali mu Martinovu lavínovú výbavu, keďže samozrejme žiadnu nemal, a okolo pol 11 sme vyrazili smer vrchol! Martin najskôr váhal, ale nakoniec sa rozhodol nejsť s nami hore, hlavne pre už celkom pokročilý čas. Miestni Iránci sa spolu s Francúzom dušovali, že vyrážať po deviatej je hlúposť, nieto ešte takmer o pol jedenástej. Budeme vraj musieť byť veľmi, veľmi rýchli.

Našťastie som mal som so sebou aj trekové boty, nemusel som sa teda trápiť v lyžiarkach. Moje trekové boty boli ale ľahké, letné Salomony Quest, určite nie vhodné na zimný výstup na skoro šesťtisícovú horu. Francúz, čo robil pre Salomon vravel, že presne pozná tie boty, vraj sú určené na ľahký letný trekking. Že keď v nich pôjdem hore, vážne tým riskujem omrzliny, a že som podľa neho úplný blázon. Nakoniec aj Mehran sa pozastavoval nad mojou obuvou, že či naozaj chcem ísť hore v tom, čo mám teraz na nohách? Ja že áno, a že dokonca ani nemám žiadne štucne! 🙂

P1110941

Ideálnu výbavu som teda nemal, ale aj tak sme vyrazili, s tým, že vzhľadom na pokročilí čas si už musíme fakt že pohnúť. V úvode vo vysokom snehu mi Mehran prešlapával cestu, bez štucní som tam mal trochu problém, snehu bolo niekedy aj po pás. Vyššie bolo snehu uz menej, prevažovali skaly, ktoré sa s narastajúcou nadmorskou výškou sfarbovali stále viac a viac do žlta. Damavand je oficiálne už vyhasnutá sopka, neustále sa ale z jej vrcholu valia sírne oblaky. Preto sa aj odporúča pribaliť si masku, alebo aspoň nejakú rúšku v prípade zlého vetra. Ja som mal to šťastie, že všetky sírne plyny odfúkavalo smerom odo mňa, rúšku som ani nemusel vyťahovať z batoha. Keby ich vietor smeroval priamo na mňa, neviem veru, či by som vyšiel až hore. V takej výške je kyslíka výrazne pomenej, a keď sa k tomu pridá nedýchateľný jedovatý plyn, potom sa už  nedá dýchať skoro vôbec.

Ako som postupoval vyššie, Mehrán sa mi vzadu čašto strácal, miestami až tak, že som ho aj na 10 minút stratil z dohľadu. Za zmrznutým vodopádom vo výške okolo 5100m už cesta vedie iba po skalách, všetok sneh je dávno odfúknutý dole do údolia. Damavand nemá výrazný vrchol, ku ktorému sa dá jednoducho a priamo stúpať. Zospodu je vidieť niečo ako vrchol, nieje tomu ale tak – je to iba takzvaný fake summit – falošný vrchol. Skutočný sa nachádza o hodný kus cesty ďalej, a hlavne vyššie. Akonáhle som zbadal to, o čom som si myslel, že je už je konečne vrchol podľa valiacich sa kúdoľov sírneho dymu, bol som si istý, že sa už nestratím, a celkom rýchlym krokom som asi za 25 minút stál na vrchole Iránu.

P1110966

Hore som všetko poriadne zdokumentoval malým foťákom, veľkým foťákom, a nakoniec aj mobilom! Počasie bolo až na vietor úplne perfektné, zhora som mal výhľad na celý Irán, a myslím, že som v diaľke videl aj ruský Elbrus. Za dobrú polhodinku došiel hore aj Mehran, natočil si so mnou krátky pozdrav pre svojich rodičov v Teheráne, kde ma naučil asi dve slová vo Farsí, a potom sme sa pobrali dole. Cesta dole bola úplná pohoda v porovnaní s výstupom. Niečo po siedmej sme sa znova ocitli v kempe 3 Bargah Sevom. Maťo so Zuzkou si dali na obed “kratšiu” prechádzku až skoro po vodopád, otočili sa približne vo výške Mont Blancu.

Ako som sa vrátil na chatu, hneď ma zasypali nedočkaví Poliaci otázkami, že ako sa išlo hore, koľko to trvalo, koľko je tam snehu, aký bol vietor, či sa to bude dať zlyžovať, a keď, tak od akej výšky atď. atď.. Povedal som, čo som vedel, poprial som im veľa šťastia nazajtra, a hodil sa do spacáku.

Nasledujúci deň čakal zjazd. Poriadne dlhý zjazd z 4250m do necelých 2500 až doslova na asfaltku. Vybrali sme si opäť nesprávnu cestu, skončili sme v dosť strmom žľabe, neboli sme si vôbec istí, kde nás to nakoniec vyhodí. Išli sme opäť príliš napravo, že sme sa dokonca báli, aby sme sa vôbec trafili k našej Mešite. Stále som mal podvedomý strach z možnej lavíny, v tých najstrmších úsekoch mi naozaj nebolo všetko jedno. Silné slnko už ten sneh hádam dostatočne upieklo, ďalšiu lavínu sme už v Iráne našťastie nespustili, a ani žiadnu nevideli.

P1120051

Po štyroch dňoch nastal nižšie totálny odmäk. Pri Mešite žiadnych 40cm prašanu, ako cestou hore, len brečka a blato, cesta na hlavnú cestu prišla o sneh úplne. Kde som nedávno razil cestu hlbokým snehom skoro po kolená v hmle len podľa GPS, teraz bola zablatená, šotolinová cesta, po ktorej sa v lete dá dostať jeepom až úplne k hore k Mešite. Lyže na chrbát, a hybaj dole stopovať naspäť do civilizácie.

P1120086

viac fotografií v mojej FLICKR galérii

 

Leave a Reply