Bolívia 2014


      Bolívia nepatrí práve medzi vychytené dovolenkové destinácie, hlavne asi kvôli tomu, že je jednou z iba dvoch krajín na oboch amerických kontinentoch, ktoré nemajú more. Druhou “nešťastnou” krajinou je Paraguaj. Na rozdiel od neho má ale Bolívia okrem mora v ponuke takmer všetko. Bez akéhokoľvek preháňania sa dá povedať, že Bolívia je krajinou extrémov. Extrémov výškových, teplotných, vlhkostných, tak ako aj kultúrnych.  Turista – cestovateľ, tu nájde hory porovnateľné s najvyššími pohoriami sveta, ako sú Himaláje či Karakoram, púšte, ktoré vo svojej vyprahnutosti prekonávajú dokonca Saharu či Namib a nakoniec aj pravú nefalšovanú Amazóniu s nepreberným množstvom tropickej flóry a fauny.

La Paz

          Nedávna história Bolívie, ktorá získala nezávislosť od Španielska v roku 1825 a je pomenovaná po juhoamerickom bojovníkovi za slobodu Simonovi Bolívarovi, je veľmi pohnutá. To ale vôbec nemusí trápiť jej súčasných návštevníkov. Bolívia je teraz asi najbezpečnejšia latinskoamerická krajina, takisto je veľmi lacná, vďaka čomu je aj mimoriadne populárna medzi tzv. backpackermi z celého sveta. Pomaly i v tej poslednej amazonskej či horskej dedinke môžete prespať  za viac ako prijateľné ceny - od troch dolárov vyššie. Kde na svete je ubytovanie také výhodné? A to nehovorím iba  o nejakej chatrči v horách, ale aj o cenách v centre hlavného mesta.  Samozrejme, v hoteli Hilton môžete za noc  zaplatiť aj 200 dolárov, možnosti ubytovania sú takmer neobmedzené.  Ľudia sú tu nesmierne ochotní. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži v hosteli, v ktorom som mal rezervovaný prvý nocľah. “Buenas noches amigo, vitajte u nás” oslovil ma pravdepodobne majiteľ hostela, hneď ako som sa s batohom objavil vo dverách. Za približne štyri eurá bol on, tak ako aj celý hostelový personál prekvapujúco  ochotný pomôcť v každej situácii, ktorá sa môže cestovateľovi z iného kontinentu prihodiť. Vidiac, aký som unavený po celonočnom lete, mi sám vyniesol batožinu na poschodie, kde ma už čakala pripravená izba. “Sme bezpečný hostel, izby sa u nás nezamykajú.  Recepcia je otvorená 24 hodín denne, takže žiadny kľúč od nás nedostanete. Cennosti, ako peniaze, pas či fotoaparát si môžete nechať na recepcii. Raňajky sú ešte o jedno poschodie vyššie, na terase, od siedmej do deviatej. Keď budete čokoľvek potrebovať, obráťte sa na recepciu, kde vám ja alebo kolega určite pomôžeme.”  “Gracias” odvetil som automaticky, a vzápätí som padol do postele - vyše šesť hodinový časový posun robil svoje.El Alto

        Bolívia má od roku 2006 po prvý raz hlavu štátu čisto indiánskeho pôvodu – Eva  Moralesa.  Nedávno sa mu podarilo vyhrať voľby po tretí raz za sebou.  V politike sa presadil ľavicovými názormi a podporou pestovateľov koky.  Teší sa nebývalej podpore indiánskeho obyvateľstva, hlavne na vysokohorskom Altiplane, odkiaľ pochádza. Miestni ľudia tu žijú často pod hranicou úplnej biedy, z približne dvoch USD na deň.  Prezident Evo, ako ho tam všetci volajú, začal s dovtedy nebývalou podporou indiánskej kultúry, indiánskych jazykov a tradičného spôsobu života. Pokračuje v radikálnych zmenách v štátnej správe, podnikoch a ostatných sférach spoločnosti.  Posledných desať rokov je v školách povinná výučba aspoň jedného z indiánskych jazykov, okrem samozrejmej španielčiny a inej cudzej reči, väčšinou angličtiny.  Na prezidenta som sa opýtal Magdy, anglickej sprievodkyne, ktorá žije v Bolívii už vyše pätnásť rokov, vydala sa tu, a cíti sa byť viacmenej Bolívijčankou. Jej odpoveď bola skôr vyhýbavá:  “O Evovi si tu myslíme svoje.  Je pravda, že sa naozaj snaží zlepšiť postavenie miestnych campesinos, najchudobnejších Indiánov, robí to ale často dosť neobratne a svojrázne. Za veľa jeho výrokov som sa ako Európanka musela hanbiť. Jeho vyhranený názor na kapitalistický svet stavia krajinu do určitej izolácie, čo sa nám cudzincom nemusí vždy páčiť. On je ale indiánsky prezident a vačšina jeho činov je zameraná najmä na pomoc tejto skupine obyvateľstva. To, že bol zvolený trikrát za sebou, tiež o niečom svedčí”.La Paz

        Najstaršie osídlenie oblasti sa datuje tisíce rokov späť, jeden z prvých známych kmeňov, Aymara, založil pravdepodobne najstaršiu známu kultúru na Americkom kontinente – Tiahuanaco. Podľa informačnej tabule bola za zánik tejto kultúry zodpovedná zmena klímy. Okolo roku 1000 začala krajina pomaly vysychať a nestačila uživiť početnú populáciu. Rozľahlé, pôvodne osídlené plochy, zostali na pár storočí opustené. Veľmi aktuálna téma aj v súčasnosti, pomyslel som si, lúskajúc pre mňa pomerne zložitý španielsky text na tabuli. Na prastarej kultúre Aymarov neskôr stavali Inkovia, kým v 15. storočí neboli zničení španielskymi dobyvateľmi. Celý komplex Tiahuanaco je neuveriteľne živý počas dňa, s večerom ale miestni balia všetky stánky, odídu všetky autobusy a ruiny sa ponoria do ticha, ktoré narúšajú iba zvuky z neďalekej dediny. Keďže som sa nejako pozabudol v komplexe, fotografujúc pomaly každé steblo trávy, ocitol som sa tam na sklonku dňa úplne sám, bez možnosti dostať sa naspäť do La Pazu štandardným spôsobom.  Nejakú tú chviľu som sa bezradne ponevieral, a vyzeral pri tom zjavne nešťastne, až si ma všimol jeden zamestnanec miestneho múzea. Nesmelo sa ma spýtal:  “Nemôžem vám nejako pomôcť, neviete, ako sa teraz večer dostanete do mesta? Takto neskoro sú už všetky autobusy preč a ja idem o päť minút autom do La Pazu, môžem vás zobrať”. Zúfalo som jeho pomoc potreboval a s vďačnosťou jeho ponuku prijal. V maličkom aute sme sa viezli piati - on so ženou vpredu, na zadnom sedadle som sedel ja s ich dvoma malými deťmi.  Počas asi dvojhodinovej jazdy som na revanš “musel” s deťmi konverzovať po anglicky. Túto reč zvládali lepšie ako obaja rodičia. Tak ako všade na svete, aj tu je mladšia generácia jazykovo výrazne lepšie vybavená ako tí skôr narodení.

        Tak ako asi každého individuálneho cestovateľa, aj mňa v každej krajine zaujímajú hlavne tri základné veci: ubytovanie, jedlo a doprava. Ubytovanie som už spomínal, jedlo a doprava sú na tom veľmi podobne. V hlavnom meste sa dá zohnať menu za 7-8 boliviánov, čo je asi jedno euro. Ceny za dopravu sú v porovnaní s tými európskymi tiež takmer zanedbatené.  Bolívia má tak ako všetky latinsko americké krajiny prefektne rozvinutú autobusovú dopravu, k dispozícii sú aj početné železničné spojenia do Argentíny a ďalej do Brazílie. Ale aj tu sú autobusové terminály centrom drobného zločinu. Viackrát ma bežní ľudia okolo, vidiac “gringa” z Európy s fotoaparátom ležérne prehodeným cez rameno,  nabádali na  zvýšenú ostražitosť. “Skryte si ten fotoaparát por favor, navečer je to tu nebezpečné”.  Vždy som si bral rady miestnych k srdcu, možno aj preto som sa vrátil so všetkými vecami, s ktorými som z domu odišiel.

          Hlavné mesto La Paz, v preklade Mier, je po metropole Santa Cruz ležiacej na východe v Amazonskej nížine,  druhým najväčším mestom Bolívie. La Paz má svojský štatút - Bolívia má ako jediný štát na svete dve hlavné mestá: historické Sucre, kde sídli najvyšší súd a La Paz so sídlom prezidenta a vlády. Metropola Altiplána má ešte jednu zaujímavosť, do roku 1985 tvorilo La Paz s predmestím El Alto jedno mesto, neskôr sa El Alto administratívne oddelilo a aj keď sú mestá fyzicky prepojené, tvoria dnes aglomeráciu La Paz - El Alto, pričom každé má približne milión obyvateľov.

          Bolívia je veľmi zaujímavá aj iného pohľadu. Spomedzi všetkých juhoamerických krajín má najväčšie percento pôvodného indiánskeho obyvateľstva, tvorí ho až 55 %. 30 %  sú mestici a iba 15 % bieli obyvatelia. Dôvodov je viacero, hlavným bude asi nedostupnosť a nehostinnosť väčšiny  územia. Vyše tretinu krajiny zaberá tzv. Altipláno, náhorná plošina podobná Tibetu v Ázii, s priemernou nadmorskou výškou okolo 4000 m. Altipláno je temer výhradne obývané pôvodnými indiánskymi obyvateľmi hovoriacimi jazykmi aymara, prípadne kečua.  Navštívil som pár odľahlých dedín, kde starší ľudia žijú tradičným spôsobom, asi tak ako ich predkovia pred stáročiami. Po španielsky sa tam ale veľmi nedohovoríte. Jedna z mála vecí, ktoré sa zmenili v ich živote, je produkcia suvenírov pre turistov, ktorí tam občas zavítajú. Staršie ženy, u nás by sme ich nazvali babky, vyrábajú okrem látok pre vlastnú potrebu aj tkané materiály nazývané artesanias. Sú to pestrofarebné látky s typickými indiánskymi vzormi, určené pre turistov.Maragua

         Jedna z hlavných kultúrnych atrakcíí krajiny a zároveň jedno z najstarších miest v celej Južnej Amerike, mesto Potosí ležiace v nadmorskej výške okolo  4000 metrov, bolo po celé stáročia zdrojom bohatstva Španielskej koruny. Bolo založené v roku 1545 na úpätí doslova striebornej hory, Cerro rico, ako sa hora nazýva po španielsky. V preklade je to Bohatá hora. Koncom 16. storočia sa mesto veľkosťou vyrovnalo španielskej Seville, čo bolo vtedy jedno z najväčších európskych miest s približne 150 000 obyvateľmi. Žiadne mesto Nového sveta ale nemohlo súperiť s Potosí v bohatstve prameniaceho zo zdanlivo nekonečných zásob striebra.  Dá sa povedať, že španielska dominancia 15. a 16. storočia bola financovaná najmä z týchto strieborných baní  - španielsky Reál bol v tej dobe, dávno pred britskou Librou a americkým Dolárom, dominantnou svetovou menou. Potosí sú aj najstaršie bane sveta - v nepretržitej prevádzke približne od roku 1550. Striebro sa už dávnejšie minulo, dnes prevažuje ťažba cínu a zinku. Pre turistov má toto historické mesto, ktoré je na zozname UNESCO, pripravené úžasné atrakcie. Tou hlavnou sú, samozrejme, svetoznáme bane, do ktorých miestne agentúry organizujú pravidelné exkurzie na vlastnú zodpovednosť. Každý lepší hotel, prípadne hostel, má nejakú takúto zmluvu uzatvorenú s jednou z viacerých agentúr. Vo „svojom“ hosteli som sa hneď po príchode informoval na možnosť exkurzie práve na Cerro rico. „Máte celkom šťastie,  práve  odchádzajú“, odvetila sympatická recepčná. Ak sa poponáhľate, môžete ešte stihnúť tento dnešný termín. Ak nie, môžem vám zarezervovať zajtrajšok.“  V chvate som zhodil veci do izby a o pár minút som už čakal nastúpený s ostatnými. Dostal som kompletný banícky mundúr s prilbou aj čelovou lampou a s miestnymi sprievodcami, bývalými či súčasnými baníkmi, som vstúpil do sprístupnených štôlní. Je možné zostúpit pár urovní dole a vidieť indiánskych baníkov priamo pri práci. Sotva si človek dokáže predstaviť náročnejšiu robotu. Ťažká manuálna práca s krompáčom a dynamitom, po celý deň v tme, prachu a vo vlhku, nečudo, že sa baníci zriedka dožívajú päťdesiatky. Pred vstupom do bane sme sa tak, ako asi každá skupinka turistov, zastavili na takzvanom „baníckom trhu“ a podľa rád sprievodcu nakúpili pár pozorností pre baníkov. „Pozrite“, vraví Artur, náš sprievodca s anglickým menom, „niektorí z vás tu môžu kúpiť miestnu špecialitu – 96 % pitný lieh, alkohol, ktorý sa riedi  džúsom, lebo inak by sa nedal piť.“ Viacerí sme neodolali pokušeniu a jeden menší pohárik sme otestovali bez riedenia. Kto si myslí, že náš Tatranský čaj alebo Alpský rum sú najsilnejšie alkoholické nápoje, veľmi sa mýli... 96-tim percentám sa len tak hocičo nevyrovná. „Nekupujte, prosím, ale všetci iba alkohol“ naliehal na nás Artur, keď videl, aký úspech mal „Alcohol potable“ v našej skupine. „Druhou dôležitou látkou, bez ktorej baníci nemôžu, alebo skôr, nechcú pracovať, sú listy koky. Áno, tej koky, ktorej pestovanie je na celom svete zakázané. Tu v Bolívii je koka súčasťou pôvodnej kultúry od nepamäti. Už archeologické nálezy v prehistorickom meste Tiahuanaco znázorňujú Indiánov žuvajúcich listy.“ Pre našu európsko-ázijskú skupinku bola koka, samozrejme, oveľa zaujímavejšia ako 96 % alkohol a hneď sme sa vrhli na jej nákup pre baníkov a samozrejme aj trochu pre seba na ochutnanie. Na dosiahnutie aspoň nejakého povzbudzujúceho účinku je treba veľa, veľa listov... Artur nám všetkým vysvetľoval:  „Hrsť listov si dáte do úst medzi ďasno a líce a necháte pôsobiť aspoň 10-15 minút, nech sa môžu účinné alkaloidy uvolniť. Na zrýchlenie a zvýšenie účinku je možné listy trochu pohrýzť. Je ale úplne zbytočné ich žuť po celý čas...“  Neskôr sme v bani naozaj videli Indiánov s vydutými lícami. „Umožňuje  nám to zvládať štrnásťhodinové zmeny pod zemou. Dodávajú silu vydržať každodenný stereotyp“, tlmočí neskôr Artur jedného z baníkov v štôlni.  Tretia zaujímavá vec, ktorá sa voľne predáva na baníckom trhu, je dynamit. „Každý z vás si môže kúpiť v podstate neobmedzené množstvo trhaviny“, povedal  Artur.  „Baníkom výrazne uľahčuje prácu, menšie výbuchy sa v hore ozývajú v podstate nepretržite“. V baníckom meste je to zjavne úplne normálne, inde vo svete by niečo také asi budilo pohoršenie. Listy koky majú okrem svojho primárneho účelu aj iné využitie - ako obeť pre banícke božstvo Tía. Tío má podobu démona či čerta a je pánom podzemia. Začiatok jeho uctievania sa údajne datuje do čias koloniálneho Španielska, keď španielsky dobyvatelia zotročili miestnych Indiánov a nahnali ich hrdlačiť do baní.  Ako postrach im ukázali demóna, ktorý ich mal zničiť, keď nebudú dostatočne usilovní.  Viera v neho pretrvala stáročia. Baníci majú strach, že keby Tíovi prestali obetovávať koku, cigarety či alkohol, mohol by sa nahnevať a spôsobiť nešťastie.  A tak, i keď na povrchu sú katolíkmi, po sfáraní dolu  do bane uctievajú toto božstvo a pravidelne mu prinášajú obetné dary, či už z tradície, alebo z obavy o vlastný život. Listy koky dostávajú ako obeť aj miestne indiánske božstvá, hlavne bohyňa matka Pačamama. Indiáni často miešajú svoje pôvodné náboženstvo so španielským kresťanstvom, párkrát som videl listy koky obetované aj pri kresťanských krížoch či oltároch.Potosi

         Veľa ľudí má po prílete z Európy, okrem náročného letu, aj problém s nadmorskou výškou. Pristávacia dráha na letisku v El Alto je vo výške vyše 4000 metrov, pričom väčšina ľudí prilieta z miest Európy či Ameriky ktoré sú väčšinou vo výške morskej hladiny, prípadne nepatrne vyššie.  Miestni sú už na tieto problémy všetkých cudzincov a aklimatizáciou zvyknutý, a preto ma hneď v prvom hosteli recepčný oslovil: „Iste ste uvanený po takej dlhej ceste, nebudem sa ani pýtať, čo si dáte, pripravím vám Maté de coca, čaj z listov koky.“ Keďže som už poznal účinky tohto čaju z rozprávania ľudí čo už v Bolívii boli, príkývol som. Mimochodom aj preto, že  táto rastlina je všade vo svete, okrem Bolívie a Peru, zakázaná. A  zakázané ovocie chutí predsa najlepšie.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *